Miznúci analóg

  • Recenzované dielo

    Memoria. Miznúce Slovensko / Vanishing Slovakia
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/03
  • Autor recenzie

    Petra Stračiaková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Najnovšia publikácia Alana Hyžu je v dnešnom svete, ktorému dominuje digitálna fotografia, podivným úkazom. Prináša závan čohosi známeho a zároveň neuveriteľne starého, akoby ste uprostred Auparku zacítili kadidlo.
     
    Skúšali ste sa niekedy odfotiť na pohrebe? Ak áno, zrejme ste dostali po hlave dáždnikom najbližšie stojacej pratety. Kedysi bolo bežné, ak sa príbuzní nechali zvečniť so zosnulým, pretože si chceli zapamätať jeho tvár, no s príchodom lacných kompaktov a mobilov sa fotografia stala bežnou súčasťou života. Stratila charakter výnimočnosti. Dnes môžeme chrliť snímky čohokoľvek, kedykoľvek, a takmer úplne zadarmo.

    Alan Hyža dlhodobo ignoruje kontext doby a zanovito fotí na analóg, čo dodáva jeho dokumentárnemu štýlu punc nostalgie a neopakovateľnej atmosféry. Tentokrát s veľkoformátovým Deardorffom zložil hold starým budovám Slovenska.
     
    Krajinné postapo
    Na rozdiel od Hyžových predchádzajúcich sérií Memoria nerozpráva príbeh. Všetky objekty – mohyly, zrúcaniny, cintoríny, kaplnky – zanovito mlčia. Nad architektúrou necháva autor dominovať krajinu, no tá má od bukolickej idylky ďaleko. Hoci niektoré snímky boli vyhotovené v lete, zeleň je aj vďaka čierno-bielemu prevedeniu a vysokému kontrastu vždy temná. Pokojne by mohla slúžiť ako postapokalyptické kulisy v Stalkerovi alebo v Metre 2033.

    Hyža si dal veľmi záležať na tom, aby boli všetky zábery vyľudnené, vďaka čomu sa nemôžem zbaviť pocitu, že sa pozerám na krajinu (ne)ďalekej budúcnosti, ktorá je plná rádioaktivity alebo čohosi, čo človeka vyhubilo. Budovy v nej spravidla zanikajú, dostáva sa im len zlomok priestoru a sú rámované či takmer úplne prekryté – tu opadaným stromom, tu suchou trávou. Aj napriek tomuto rekurzívnemu motívu sa dokáže autor kompozične neustále vynájsť a nenudí ani na sekundu.

    Teda, nenudí svoje úzko profilované publikum – krajinných fotografov, nadšencov, architektov a „staré duše“, ktoré sa ochotne nechajú vcucnúť do hmlistej atmosféry pri šálke čaju a búrke za oknom. Smutnou pravdou zostáva, že knihy takéhoto typu sú pre väčšinu populácie zaujímavé asi ako nemý film. Niektorí z nás sú príliš rozmaznaní novými technológiami, iní zase – tak ako ja – uprednostnia farby, ľudskú tvár alebo pohyb. Ak ste na tom rovnako, siahnite radšej po niečom inom. A nemusíte ani chodiť ďaleko, stačí nazrieť do Hyžovej staršej tvorby.
     
    Krása škaredosti
    V 21. storočí sa často stretávame s romantizovaním chýb analógovej fotografie (poškodený film, hrubé zrno, prieniky svetla, rozostrené zábery, zlá kompozícia), pretože práve tie ju odlišujú od vyumelkovaných digitálnych obrazov a dávajú nám pocit autenticity a neurčitej nostalgie.

    V Memorii nič z týchto chýb nenájdete. Fotografie sú komponované niekedy až s chorobným perfekcionizmom a s veľkým dôrazom na estetickú hodnotu. Výborným príkladom je hneď záber na obálke knihy (Liptovská Mara). Spôsob, akým sú na ňom rozmiestnené jednotlivé objekty, pripomína skôr kvality diel starých majstrov ako hlavný prúd súčasného umenia. Napriek tomu sa Hyža nenecháva strhnúť prvoplánovou krásou, ale zachováva si silný autorský prístup.

    Kým v minulosti sa fotografi riadili dichotómiou človeka a prírody, dnes častejšie ukazujú objekty vybudované ľudstvom ako integrované do prírodného prostredia. Hyža neváha zaplniť dve tretiny fotografie oschnutou, vyložene škaredou trávou, len aby sme po chvíli kdesi v diaľke mohli nájsť zrúcaninu hradu, maličkú ako necht. Budovy zachytáva často z nelichotivých uhlov a miesta, ktoré ste videli tisíckrát (či už na pohľadniciach alebo naživo), dokáže odfotiť tak špecifickým spôsobom, že ich niekedy ani nespoznáte.

    V Memorii sa nachádza aj niekoľko fotografií mestskejšieho charakteru (Bratislava, Bardejov, Žilina a ďalšie). Tie sa, bohužiaľ, vymykajú z kontextu knihy a podľa môjho názoru do nej nemali byť vôbec zaradené.

    Hyžovi sa podarilo zhotoviť fotografie s krásnou kresbou a dynamickým rozsahom, ktorý potvrdzuje jeho talent zachytiť hru svetla a tieňa v tej správnej chvíli. Na niektorých snímkach môžeme nájsť značku filmu Kodak 400 TMY-2 alebo Kodak 100TMX, čo vysvetľuje jemnosť zrna.

    Množstvo detailov je ohromujúce, keď si uvedomíme, že Deardorff 20x25 sa objavil na trhu už v roku 1950 (výroba bola ukončená koncom 80. rokov). Takýto foto-dinosaurus váži niečo okolo šiestich kilogramov a s celou výbavou sa záťaž môže pokojne vyšplhať aj na dvadsať. Tu sa dostávame k otázke, ktorá mi vŕta v hlave vždy, keď do Memorie nazriem – aký to má, dokelu, vlastne zmysel? Prečo si namiesto obrovskej drevenej konštrukcie radšej nestrčiť do vrecka najnovšiu Sony Alphu?

    Presne preto, prečo si viac vážime ručne vyrobený stolík z trhu ako nákup v IKEA. Prečo skladujeme už dávno roztrhaný sveter, ktorý nám pred rokmi uplietla babička. Akokoľvek si to nechceme priznať, stále potajomky veríme v rituály a malú trošku mágie. Možno je to hlúpe, možno je to naivné, no práve na tejto láske k remeslu stojí analógová fotografia.
     
    Petra Stračiaková