Modlitba za splynovaných

  • Recenzované dielo

    Prežil, aby odriekal kadiš
  • Autor recenzie

    Daniel Hevier ml.
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Premena okolia môže priniesť nové očakávania, ale aj výzvy, na ktoré sa nedá pripraviť. Zmena tolerantného prostredia na miesto strachu stálá za náhlym prerodom chlapca na muža. To sa stalo základom rozprávania ortodoxného veriaceho, ktorý na úteku v Bratislave prežil vyhladzovanie židovského etnika. „Smútili sme nad vraždením nášho národa a vylievali sme si srdcia. Každý jeden bol poznačený ťažkým bremenom žiaľu a trápenia. Veď koľkých zbili a mučili; všetci stratili rodiny a priateľov. A niektorí stratili celú rodinu,“ vraví Romi Cohn, iniciátor záchrany židovského cintorína a vybudovania pomníka Chatama Sofera v úvode knižky Prežil aby odriekal kadiš.
     
    Ako sedemnásťročný chlapec musel Cohn náhle prerušiť štúdium tóry, aby si zachránil život. Dovtedy idylický obraz rodinného života sa vytratil vinou narastajúcej agresie slovenského štátu. Jeho vznik spečatil osud nášho židovského obyvateľstva. Počiatočné nádeje, že sa čelní predstavitelia postarajú o svojich občanov, rýchlo vybledli. Rozhodnutie Romiho rodičov, že ich syn musí utiecť do susedného Maďarska, mu zachránilo život. Ruka osudu ho nakoniec opäť postrčila naspäť do rodnej Bratislavy, o ktorej podáva úprimné a pre nás, žiaľ, bolestivé svedectvo.
     
    Aj po sedemdesiatich troch rokoch od ukončenia druhej svetovej vojny pribúdajú nezodpovedané otázky. Uspokojivé vysvetlenia na ne neexistujú. Množia sa iba ďalšie výhovorky a klamstvá. Romi Cohn vložil do tejto knihy svoje najosobnejšie zážitky, ktoré prerozprával profesor Leonard Ciacio. Ten svoj spisovateľský talent spojil so svojou profesiou – zaoberá sa ľudským správaním. Prerozprávané myšlienky sú ukážkovým príkladom toho, ako ľudia konajú v hraničných situáciách. Aj vďaka tomu má knižka väčší psychologický aspekt než väčšina podobne literárne spracovaných príbehov, no nechýba jej ani napätie.
     
    „Každá sekunda môjho života bola poznačená strachom a úzkosťou. Uvedomoval som si, že nasledujúca minúta by vždy mohla byť mojou poslednou,“ vraví v jednom odseku Cohn, ktorý sa v Bratislave rozhodol pomáhať distribuovať falošné doklady svojim kolegom, priateľom aj neznámym. Na každom kroku naňho číhalo nebezpečenstvo v podobe besných vojakov, prospechárskych udavačov a nedôverčivých spoluobčanov. Napriek týmto napínavým pasážam zachováva vážnosť situácie: „Zostať v noci sám v miestnosti, v cudzom dome so susedmi, ktorí vás nenávidia, v meste, kde by mnohí takých ľudí ako sme my najradšej zabili, sa podobalo pobytu vo väzení. Bol to len ďalší zdroj mučenia, ktoré nám Nemci dopriali.“
     
    V atmosfére strachu sa súcit stával nepotrebným luxusom. Kým v mnohých vojnových memoároch sa autori pokúšajú pochopiť svojich prenasledovateľov alebo podporovateľov vojnových režimov, Cohn sa na to pozerá z iného uhla. Vníma to ako skúšku svojej viery. Zachovať sa morálne k tým, čo ho zradili, nenávideli a prenasledovali. Rozhodnutie odísť k partizánom ho utvrdilo v presvedčení, že zlu treba čeliť. Rovnaký postoj ho prinútil vyrozprávať svoj príbeh, hoci to nebolo jednoduché pri spomínaní na partizánčenie a zabíjanie, ktorého bol svedkom aj účastníkom.
     
    „Musíme nielen spomínať na to, čo sa stalo, ale aj pochopiť, ako a prečo sa to mohlo stať,“ nalieha Romi Cohn v knižke Prežil aby odriekal kadiš, ktorú možno prečítať aj vďaka precíznemu prekladu Evy Salnerovej na jeden hlt, ale na jej strávenie budete potrebovať istý čas.
     
    Daniel Hevier ml.