Morom a (pra)lesom až k hviezdnemu nebu

  • Recenzované dielo

    O stratenom jelenčekovi
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/10
  • Autor recenzie

    Alexandra Debnárová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Morom a (pra)lesom až k hviezdnemu nebu
     
    Rok čo rok prinášajú slovenské vydavateľstvá na náš trh desiatky knižných noviniek pre deti. Zásluhou originálneho výtvarného spracovania často zdobia výklady kamenných kníhkupectiev či úvodné stránky internetových obchodov s knihami. Po ich prečítaní však človek nezriedka zostane sklamaný z nízkej úrovne pôvodných textov alebo škrípajúceho prekladu. Rozhodli sme sa preto vybrať päticu kníh, ktoré vyšli v tomto roku a pozrieť sa na ne bližšie.
     
    Prvou z nich je útla knižočka O stratenom jelenčekovi Pavly Hanáčkovej (B4U Publishing v Albatros Media, preklad Jan Ondrejkovič), ktorá nesie podtitul priestorové rozprávky a je určená pre najmenších čitateľov. Ide o klasický príbeh putovania mláďaťa, ktoré sa stratilo a hľadá svojich rodičov. Počas cesty stretáva rozličných lesných obyvateľov, ktorých prosí o pomoc a radu. Nakoniec mu poradí múdra sova a dielko tak bez výraznejšieho klimaxu smeruje k očakávanému šťastnému koncu. Titul zaujme najmä interaktívnou zložkou, keď pri otáčaní jednotlivých strán na malého čitateľa „vykukne“ spod zeme krtko, spoza stromu veverička či zajac, a jelenček v závislosti od polohy strany dvíha alebo skláňa hlavičku. Milá publikácia rozhodne neurazí a daný účel vo svojej vekovej kategórii nepochybne splní.
     
    Obdobnú fabulu môžeme sledovať v Gerde. Príbehu veľryby Adriána Macha a Petra Kaveckého (Albatros v Albatros Media), kde hlavná hrdinka za nejasných okolností príde o svoju rodinu. Vydáva sa na putovanie po moriach a oceánoch a zoznamuje sa s rôznorodými zástupcami podmorskej fauny. Napriek očakávanému dobrodružnému charakteru diela je rozprávanie pomerne statické. S menšou dávkou zveličenia možno povedať, že Gerda iba pláva, občas zastane, aby sa porozprávala a zase pláva ďalej. Jej štvorročné (!) putovanie neprinesie nijaký konflikt (ak nepočítame nepríjemný rozhovor s uhundranou chobotnicou), nemusí prekonať nijakú prekážku, ani žiadny vonkajší či (aspoň) vnútorný boj. Aj keď sa blížiac k záveru dozvedáme, že „každým zážitkom a stretnutím sa z Gerdy stával silný a múdry morský tvor, hoci o tom sama netušila“, ako k tomuto prerodu prišlo a aké boli spomenuté zážitky, netuší ani sám čitateľ.

    Navyše, rady niektorých morských živočíchov malej veľrybe či jej vlastné úvahy akoby boli vystrihnuté z motivačných príručiek. („Kamkoľvek pôjdeš, kohokoľvek stretneš, čokoľvek v živote zažiješ, zostaň vždy sama sebou. Tvoje srdce ťa povedie správnym smerom... Nezáleží na tom, či sa čosi na prvý pohľad dá, alebo nie. Stačí len prekonať strach a prekonáme mnohé...“) Je otázne, či detský recipient dokáže takéto zhutnené posolstvá vstrebať a či by nebolo bývalo efektívnejšie, keby ich význam vytušil podvedome na základe prečítaného, teda konania či nekonania zvieracích hrdinov.

    Aj s ohľadom na rodičovskú lektúru by knižke prospelo, keby boli kapitoly rozdelené proporčne rovnomernejšie: zatiaľ čo jedna má len pár viet, iná zaberá takmer dve strany. Na Gerde vidieť, že písať pre deti tak, aby text nerušene plynul, aby dokázal detského čitateľa upútať a súčasne pripraviť čitateľský zážitok aj jeho rodičovi, je nesmierne ťažké. Text knihy, žiaľ, z kvalitatívneho hľadiska zaostáva za vizuálnym spracovaním, pod ktoré sa svojím nezameniteľným rukopisom podpísal známy dizajnér Adrián Macho. V spojení s pôsobivým vizuálom mohlo ísť o mimoriadny počin na poli súčasnej detskej literatúry.
     
    V oblasti pôvodnej slovenskej tvorby pre deti sa tento rok objavila ešte jedna veľrybia hrdinka. Je to Gréta (OZ Egreš) z rovnomennej knihy etablovanej spisovateľky pre deti, Andrey Gregušovej. Gréta je o poznanie sebavedomejšia než Gerda a podobné možno konštatovať i pri otázke porovnania tvorivých prístupov spomenutých autorov. Gregušovej nechýba remeselná zručnosť, fantázia, ani talent, čo dokazuje okrem iného napríklad v závere knihy: „A more? Pokojne šumí, váľa sa z boka na bok ako lenivý mrož. Dovolí slnku, aby z neho chlípalo kvapky vody a potom z nich vyfukovalo slané oblaky. Nech sa má vietor s čím hrať. Číre more odpočíva. A v jeho mäkkom bruchu sa hemží farebná krása...“ Ilustrácie Nastie Sleptsovej charakterizuje jemná farebnosť a teplé odtiene, ktoré podmorskému prostrediu dodávajú neobyčajnú atmosféru. Jej svojrázne videnie podvodného sveta zaujme rovnako ako Machovo na prvý pohľad nápadnejšie, plnofarebnejšie stvárnenie života v oceáne. Titul má silný edukačný rozmer, prostredníctvom príbehu o Gréte a ďalších chorých a zranených podmorských živočíchoch Gregušová deťom pripomína dôsledky hromadenia odpadov v moriach a oceánoch.
     
    Späť medzi suchozemcov nás vráti Kniha džungle (Vydavateľstvo Monokel, preklad Katarína Viard), prerozprávanie známeho románu Rudyarda Kiplinga o chlapcovi Mauglím, ktorý vyrástol v džungli medzi vlkmi. Francúzska spisovateľka Véronique Ovaldé vybrala najdramatickejšie časti Kiplingovho slávneho diela. V jej podaní je rozprávanie natoľko dynamické, že si čitateľ takmer nestihne vydýchnuť. Vydavateľ na obálke uvádza, že kniha je určená pre najmenších čitateľov, s čím korešponduje menší rozsah textu. Vzhľadom na naturalistické (hoci príťažlivé a sugestívne) stvárnenie deja ilustrátorom Laurentom Moreauom (mŕtvi zlodeji v kaluži krvi, zakrvavený nôž) a pomerne časté zmienky o smrti a zabíjaní, by bolo dielo azda vhodnejšie pre starších čitateľov (ak si teda pod najmenšími čitateľmi predstavujeme deti predškolského veku). Na druhej strane, tých zas nemusí uspokojiť menší objem textu. Tu sa ukazuje rozdiel medzi našou kultúrnou tradíciou v oblasti detskej literatúry a preferenciami iných európskych kultúr. Kým u nás (s výnimkou „amnestie“ pre ľudové rozprávky) dlhodobo prevláda tendencia chrániť nedospelých recipientov pred otvorenými prejavmi násilia v literatúre, v západných literatúrach je prostredie detskej kultúry omnoho liberálnejšie. Ktorý z uvedených postojov je „správnejší“, zostáva podnetom pre diskusiu.
     
    Aj posledná z recenzovaných kníh, Príbehy na dobrú noc pre rebelky od autorskej dvojice Eleny Favilliovej a Francesci Cavallovej (Albatros v Albatros Media, preklad Miriam Ghaniová), si čitateľov získa podmanivým vizuálnym spracovaním. Nenápadná tmavá obálka skrýva pestrofarebný mix portrétov od šesťdesiatky ilustrátoriek z rôznych kútov sveta. Poteší, že v početnej prevahe výtvarníčok domácej talianskej proveniencie sa objaví aj Slovenka Martina Pauková. Textová zložka dostáva rovnaký priestor ako obrazová (jedna strana textu o jednej ženskej osobnosti a k nej jedna celostranová ilustrácia), o jednotlivých hrdinkách tak podáva iba tie najhlavnejšie a neraz zjednodušené informácie. Cieľom autorov však istotne nebolo zahltiť čitateľky čo najväčším množstvom faktov, ale priniesť prehľad čo najväčšieho počtu významných žien. Striedme „dávkovanie“ informácií v knihe prirodzene vzbudzuje záujem mladých čitateliek a čitateľov, aby sami zistili viac. Stručné oboznámenie sa so známymi i menej známymi ženskými postavami svetových dejín tak môže byť odrazovým mostíkom pre vyhľadávanie ďalších poznatkov.

    Prechyľovanie zahraničných mien je tradičnou súčasťou slovenskej redakčnej praxe, niekedy sa však vydavateľ rozhodne zachovať cudzokrajnú formu ženských mien. Možno by stálo za úvahu ich formu v tejto publikácii zjednotiť a uvádzať všetky priezviská „mimoriadnych žien“ v ich originálnej podobe, tak ako je to pri Fride Kahlo či Zahe Hadid, a to aj v prípadoch, kedy je v našom kultúrnom prostredí zaužívaná ich poslovenčená podoba napr. Astrid Lindgren(ová). Najmä pri ženských osobnostiach pochádzajúcich z mimoeurópskeho prostredia je miestami ťažšie odvodiť, aké je ich skutočné priezvisko. Keďže titul sa netají ani vzdelávacími ambíciami a vzhľadom na rozsah textu sa orientuje aj na mladšie čitateľky, prechýlené mená sú často príliš dlhé, a teda náročnejšie na zapamätanie, niektoré sa zas aj u nás používajú výlučne v originálnom tvare napr. Nina Simone (v knihe Nina Simoneová). Titul by určite získal pridanú hodnotu, keby sa po dohode s autormi slovenská mutácia rozšírila o ženské osobnosti z nášho regiónu napr. Luciu Popp, Martinu Moravcovú, Zuzanu Juskovú či Ľudmilu Pajdušákovú. Predstaviteľky stredoeurópskeho regiónu totiž v publikácii (výnimku predstavujú tri Poľky, dve z nich však väčšinu života prežili mimo rodnej krajiny) takmer úplne absentujú. Išlo by o pozitívny signál pre ich krajanky – mladé čitateľky a zároveň dôkaz, že človek môže dosiahnuť úspech, šťastie a uznanie, nech pochádza z ktoréhokoľvek miesta na svete.

    Text z hľadiska kvality vo väčšine prípadov nie je celkom rovnocenným pendantom obrazovej zložky a niekedy vyvoláva dojem, že je iba doplnkom k ilustráciám. Žiaden z uvedených titulov pri prípadnej kúpe určite nebude šliapnutím vedľa, zamrzí však, že u nás ešte stále vychádza málo takých publikácií, ktoré by spolu s ocenením „najkrajšia detská kniha“ mohli získať aj ocenenie, ktoré na území detskej literatúry prináleží tým najlepším.
     
    Alexandra Debnárová