Muflón Ancijáš a jeho spanilá jazda - Branislav Jobus

  • Recenzované dielo

    Muflón Ancijáš a jeho spanilá jazda
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2010/19
  • Autor recenzie

    Alexander Halvoník
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Branislav Jobus

    Muflón Ancijáš a jeho spanilá jazda

    Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2010. Ilustrácie Igor Drevenec

             Alternatívny hudobník z Vrbového a šarmantný moderátor festivalu Pohoda Branislav Jobus (1969) je autorom štyroch kníh publikovaných v tomto desaťročí. Všetky sú hýrivo výmyselnícke, tri z nich sú „pre deti i dospelých“, najnovšia si zvolila ťažší žáner: je prednostne „pre deti“, ale dospeláci, ako to napokon býva pri všetkých dobrých detských knižkách, nemajú do jej príbehov zakázaný prístup. Až o tej najnovšej však možno jednoznačnejšie povedať, že nadväzuje na hviezdnu líniu modernej slovenskej autorskej rozprávky, ktorú stelesňujú najmä autorské osobnosti, ako Daniel Hevier, Ján Uličiansky, Erik Groch či Peter Karpinský. A sotvakto by čakal, že Jobus v jej rozvíjaní bude nežnejší, pozitívnejší a pohodovejší než jeho spomínaní predoráči.

             V Jobusovej knižke s prekrásne vysvietenými ilustráciami akosi všetko sedí. Aj ten pohyb, aj tá rýchlosť, aj tá neha. Aj tie zvieracie postavy s ľudskými vlastnosťami z rôznych čeľadí, aj tie ďaleké krajiny so symbolickou geografiou a zvláštnymi móresmi a ten domov s láskou matky a nudou zvykov, aj tie neskutočné cudzokrajné dobrodružstvá a ten humor vytryskujúci z ničoho-nič hoci aj tam, kde ho najmenej čakáte. A pritom je tu všetko akoby bláznivo vyskočené z vlastných pántov. Veď mestského muflóna riadiaceho transkontinentálne nákladiaky, milujúceho svoje pohodlné tepláčiky a priateliaceho sa s dážďovkou kratšou o časť telíčka prevalcovaného pneumatikou, sme v slovenskej detskej literatúre akiste ešte nemali. A nemali sme akiste ani cestovateľa, čo by svojho potenciálneho čitateľa neunúval znalosťami o krajinách, ktoré videl, alebo mu podsúval exotiku krajín, ktorými prešiel. V Jobusových textoch stmelených postavou dobromyseľného, značne vychýleného muflóna Ancijáša všetko naozaj akosi sedí. Vychýlené príbehy, akčnosť hrdinov, vypäté epizódy, zvláštne postavy zapadajú do seba svojou konkrétnosťou a nesú vážne posolstvo celej knižky s takým samozrejmým šarmom, že nepadne na nich či na autora ani tieň podozrenia z moralizátorstva, ktorým sa knižky s tzv. posolstvami pre deti len tak hmýria. Posolstvo je súčasťou pracovnej náplne každej stavebnej zložky rozprávania o Ancijášových dobrodružstvách. A nie je to hocaké posolstvo. Hlavná postava je takpovediac posadnutá túžbou obdarovávať hocikoho, kto sa pripletie do cesty, ale najmä toho, kto je smutný, chudobný či nešťastný. Muflónik má pre každého dar: pre ukrajinskú dážďovku slnečné okuliare, pre egyptského vodníka, ktorému stavitelia priehrady znečistili jazero, čističku odpadových vôd, pre černošského chlapca naťahovaciu harmoniku, pre slnkom vysušených domorodcov antarktické cencúle a pre vlastnú zranenú domácu matku vlastnú krv. Darom je aj tovar, čo preváža na svojom transkontinentálnom kamióne: slovenské magnety, ukrajinské klince, čínsku ryžu, saharský piesok, cukrovú trstinu, turecký med. Jeho dary majú schopnosť spájať a robiť radosť: ľudia, zvieracie postavičky s čarovnými menami, skutočné vymyslené krajiny či svetadiely sú zrazu pospájané šarmom vzájomného obdarúvania. Jeho dary sú spojené s cieľom jeho ciest, jeho dobrodružstiev, jeho akčnosti vzťahov k iným postavám potulujúcim sa v zmätku a bolestiach sveta. Celá tá jobusovká šľachetnosť a ušľachtilosť majú vlastne vždy vecnú, akčnú či príbehovú podobu a moralita vôbec nevytŕča z príbehu ako prezretá slama zo zle ušitých učňovských topánok. Jednoducho sedia k tomu, čo sa deje a čo sa pechorí k životu, sedia si navzájom. Sú v pohybe spolu s tým, čo sa hýbe v rozprávačských štruktúrach Jobusových textov. A najväčším autorovým darom je jasná, čistá a plnovýznamová veta, ktorá prinesie malému čitateľov celý tento zázrak zábavy, poučenia i radosti z čítania v presvedčivej úsmevnej prirodzenosti: akoby to všetko naozaj bolo takto a nijako inak. Napriek tomu, že si autor spolu so svojou vyláskovanou postavičkou napokon sebaironicky povzdychne: „Takéto indivíduum sa len tak vo svete nenájde.“

             Hlavné však je, že sa našlo v tejto po všetkých stránkach peknej knižke, ktorá našla odvahu hovoriť o citoch a hodnotách, o akých sa dnes spisovatelia hanbia hovoriť aj deťom, hoci často už nemajú s nimi o čom hovoriť.

    Alexander Halvoník