Myslenie hlbín

  • Recenzované dielo

    Hlbiny bezpečia
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/04
  • Autor recenzie

    Etela Farkašová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Rada čítam knihy, s ktorými sa môžem rozprávať počas čítania aj po zatvorení knihy, niekedy súhlasne prikyvovať, inokedy protirečiť, niekedy nachádzať na stránkach myšlienky, pocity, zážitky blízke mojim vlastným, inokedy objavovať niečo nové, možno prekvapujúce až provokujúce. Sú to osobité rozhovory, ktoré môžem prerušovať, môžem sa k nim v duchu opakovane vracať, dotvárať ich do množstva podôb a po opakovaných návratoch k zapamätanému sa môžem reálne vrátiť aj k samotnej knihe. Ku knihe Rút Lichnerovej Hlbiny bezpečia som sa vrátila viackrát, pôvodne so zámerom sprítomniť si v pamäti len vybranú pasáž, takmer zakaždým to však skončilo čítaním celej kapitoly a, veru, zo tri razy aj celej knihy.

    Zaujímavá, veľmi osobná až intímna, no zároveň približujúca viaceré významné osobnosti našej literatúry, výtvarného umenia a aj knihy, ktoré autorka pokladá za dôležité pre prehĺbenie jej pohľadu na svet, ozrejmujúca aj kultúrne udalosti, v ktorých bola (najmä ako kurátorka výstav či účastníčka rozmanitých literárnych podujatí) aktérkou i svedkyňou. A medzitým len tak akoby mimochodom roztrúsené zážitky z ciest po Slovensku i po svete, autom i na bicykli, útržky z rozhovorov v priateľskom okruhu, ale i vlastné myšlienky vyvolané konkrétnou situáciou či spomienkou.

    Kniha pozostáva zo šiestich častí, šiestich esejistických vstupov do autorkinho intelektuálneho, umeleckého i ľudského sveta, šiestich stretnutí s osobnosťami, s ktorými cíti duchovnú spriaznenosť, a aj s tým, čo je jej blízke, čo ju trápi, znepokojuje, ale i teší a obohacuje. Prvá časť Catalogus librorum, ako prezrádza názov, bude najmä o knihách, no aj o tých, ktorí ich píšu, presnejšie, o vybraných knihách a vybraných píšucich: Ján Johanides (k tomu sa autorka vracia častejšie), Theo H. Florin, Julien Gracq, Michaela Jurovská...; o knižniciach – o tej v rodičovskom dome, zapamätanej z detstva, aj o dolnokubínskej „Čaplovičiane“ (budove s knižnicou, ktorú založil Vavrinec Čaplovič).

    Etické, estetické, metafyzické otázky sa prelínajú v eseji Dobro a zlo. Poučená spisovateľka ich reflektuje Bibliou, svetovou modernou literatúrou, výtvarným umením, filozofiou, históriou a nemenej aj vlastnou životnou empíriou. Jedným z východiskových materiálov na jej uvažovanie je Švantnerova novela Sedliak, tento drastický obraz sebectva, zbabelosti, zločinnosti, ktorý Lichnerová precízne a s hlbokou účasťou analyzuje, iným zdrojom sa pre ňu stáva historická skúsenosť z rodného kraja z obdobia protireformácie: zloba, nenávisť, pomsta, fenomény, ktoré sa opakujú v ľudských dejinách, nadobúdajúce rôzne podoby. Lichnerová neostáva pri opisoch niektorých z podôb zla, ale zamýšľa sa nad možnosťami postaviť sa proti nemu a vyvažovať ho dobrom. Pomoc hľadá medziiným vo filozofických dielach. Blízka je jej Buberova vôľa odhaľovať v človeku stopy po božských iskrách, ale rovnako cíti blízkosť voči frommovskému príklonu k „byť“ v opozícii k aj dnes prevažujúcemu „mať“, podobne voči kohákovskému pátraniu po zmysle ľudského prebývania na Zemi alebo voči dielu Jána Amosa Komenského (autorka sa k tomuto mysliteľovi prihlasuje aj názvom svojej knihy esejí, odkazujúc tak na Komenského dielo Hlbina bezpečnosti). Jednou z možných ciest môže byť podľa Lichnerovej (súhlasím s ňou a iste nie som sama) absolútne sústredenie sa na vykonávanie zvyčajnej činnosti, robiť všetko naplno, s oddanosťou, láskou a radostne.

    Vo všetkých šiestich esejach zahrnutých do knihy nachádzame čaro aj v tom, ako sa v nich prepája intelektuálny rozmer prístupu k nastoleným vážnym problémom s „odľahčujúcimi“ odbočkami týkajúcimi sa autorkinho osobného života a každodenných obyčajných udalostí so spomienkami na detstvo v rodine vzdelancov, ale aj na to, čo súviselo s jej kurátorským pôsobením vrátane stretnutí s mnohými umelcami a rozhovorov s nimi. Nemenej pôsobivé sú odbočky, ktoré tvoria vstupy rodinných príslušníkov osvetľujúcich z odborného hľadiska reflektovanú tému (v eseji Emauzy list brata Ondreja – jadrového chemika a teológa objasňujúceho istú biblickú pasáž, alebo v najrozsiahlejšej eseji Listy nenáhodné list sestry Bohumily – historičky vysvetľujúcej niektoré momenty zo Štefánikovho života). Každá z esejí by si zaslúžila zvláštnu pozornosť, no priestor recenzie núti vybrať si a ja sa rada rozhodujem pre spomenutú najrozsiahlejšiu a pre mňa najpôsobivejšiu esej Listy nenáhodné, ktorej súčasťou sú listy Ivana Kadlečíka adresované duchovne spriaznenej spisovateľke a jej reflexie o Kadlečíkových knihách, o témach, ktoré sú pre oboch relevantné, a aj o vlastnej tvorbe. Listy (môžeme ich vnímať ako kadlečíkovským sarkazmom okorenené mikroeseje) hovoria o pisateľových všedných dňoch, knihách, ktoré číta alebo píše, literárnom liptovskom i bratislavskom živote, o význame písania, hudbe, samozrejme, najmä Bachovej. Tie sú kritické, ironické, no hlavne podnecujúce k premýšľaniu. Rovnako podnecujúce sú aj Lichnerovej úvahy, ktoré sa prelínajú s Kadlečíkovými listami v niečom na ne nadväzujúce, v niečom sa rozbiehajúce k iným témam, všetko tak sugestívne podané, že chvíľami som mala pocit, akoby som bola sama účastná ich „hovorov“. Myslím, že podobný pocit by mohli mať viacerí, ktorí siahnu po tejto pozoruhodnej knihe.

    P. S.: Musela som sa usmiať, keď som na strane 150 našla vetu: „Mám rada texty, s ktorými možno vnútorne komunikovať...“
     
    Etela Farkašová