Mystifikátor - Márius Kopcsay

  • Recenzované dielo

    Mystifikátor
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2008/26
  • Autor recenzie

    Alexander Halvoník
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Márius Kopcsay

    Mystifikátor

    Bratislava, Kalligram 2008

    Ilustrácie Igor Ondruš

                Takí spisovatelia ako Márius Kopcsay (1968) sa rodia iba v plodných časoch a také romány ako Mystifikátor vychádzajú len vtedy, keď také časy dozrievajú. Čo však mohlo byť plodné medzi koncom osemdesiatych rokov velebeného i preklínaného storočia a medzi súčasnosťou, ktorú nikto nevelebí, ani nepreklína, pretože nikto nedovidí na jej dno? A čo tak mohlo dozrieť, keď ešte aj ten pád režimu, o ktorom si každý myslel, že všetko zahmlieva po najkrajnejšiu mieru, ešte väčšmi znejasnil situáciu človeka, ktorá možno ešte naliehavejšie ako voľakedy volá po nových Kafkoch a nových Orwelloch?

                Napohľad bezstarostná slovenská literárna situácia zrazu ponúka Kopcsaya. Vo virvare všetkých tých experimentalistických, postmodernistických a dekonštruktivistických úletov sa odrazu na scéne jasne črtá autor, ktorého zanovitosť prichodí chvíľami fádna a otrocká, humor insitný a nevýrazný, posolstvo nejasné a skrušujúce, no jeho poviedky, novely a dva romány si neprestajne aj tak hudú svoje, akoby to ináč ani nemohlo byť. Kritika i laici ho tolerujú, občas naňho vytiahnu dajaký zeufemizovaný (akože ináč?) vulgarizmus, ktoré tak rád a s absolútnym sluchom používa, ale v zásade nemajú nič zásadné pre ani proti jeho pradeniu, ani proti tomu, čo napriadol: veď ide len o literatúru. Lenže, zdá sa, že posledný román akosi odmystifikoval práve ono zanovité autorské pradenie a akosi zreliéfnil jeho plodnosť: čas splodil autora a dozrel na jeho román. Ak si dobre spomíname, podobne dozrieval aj čas oboch hore spomenutých koryfejov modernej svetovej literatúry.

                Pri čítaní Kopcsaya sa vnucujú najmä asociácie na Kafku. Zememerač K. a prokurista Jozef K. sťaby mleli z tej istej podstaty ako Kopcsayovi antihrdinovia: domorodec Kamil Váhal a naturalizujúci sa cudzinec Mehony. Aj ich románové konanie podložené osobnostným nasadením a vrúcnou snahou podobať sa iným akoby sa končilo v takom istom halucinogénnom závoze: z pasce románového bytia niet úniku. Lenže: keby sme tak vedeli aspoň približne odpovedať na otázku, prečo Kopcsay zdvojil svojich K., prečo sú takí rovnako bratskí a prečo by každému z nich rovnako pristalo naplno artikulované meno písané s malým k, hoci každý je v jednej chvíli sledovaný a v inej sledujúci, a obaja sú zároveň nepredstaviteľne osamelí. Je to pre vyšší stupeň cudzoty, ako prežíval Kafka, prezentujúcej sa práve podobnosťou osudov, príbehov, mentálnych predpokladov, jednotvárnou neidentifikovateľnosťou? Alebo: prečo osamelý Kafkov K. postavený proti kolektívnej absurdite vystačil na celý román, kým Kopcsayovi nestačia ani dvaja vydedenci, ktorých navyše – ako protibalistický dáždnik – zakrýva filozofujúci manipulátor strýko Viktor, pomáhajúci si pri manipulovaní – navyše – cudzozemskými civilizáciami a opovrhovaním všetkými poriadkami nášho sveta? Kafka stvoril pre svojich K. aspoň akéhosi boha absurdity, a tým vlastne sňal z nich vinu, hoci horror vacui uňho nie je o nič menší, no Kopcsay potrebuje – navyše – svojich prikrytých vyobcovancov usvedčiť rovno z prázdnoty, o ktorej Kafkovi hrdinovia nemali ani potuchy, a priznať si ju. Kopcsay, akokoľvek zmierlivý v jazyku, v letore, v hodnotení životných zlyhaní, potrebuje svojich naprázdno melúcich románových klientov (to už nie sú ani antihrdinovia) dostať na nulový stav sebaprojekcie. Nestačí, aby sa im – ako Kafka – vysmial, aby ich znevažujúco pokritizoval, aby s nimi zašpásoval o existencii a jej úkladoch, on ich musí previesť celým svetom hypotekárnych úverov, bežných ľudských zrád a zlyhaní, podnikania, reklamy, hypermarketov a spojovacích zázrakov, aby im dokázal, že sú nuly znásobené nulovosťou svojich ideologických dáždnikov či konjunktúrami kýženej farebnosti a krásy. Pokojne môžu hovoriť jeden za druhého, pokojne sa môžu nenávidieť, pokojne môžu so sebou sympatizovať, pokojne môže byť každý z nich rozprávačom príbehu toho druhého alebo seba samého, alebo kohokoľvek, všetko vedie do toho istého závozu. Kopcsayovo nenápadné a nie príliš zjavné pradenie pravdepodobne nemá iný cieľ ako dostať svojich protagonistov – a možno i seba samého – do tohto závozu . A príznačné je, že jeden z jeho úbohých obetí je novinár a druhý by možno bol novinár, keby sa mu podarilo dopracovať sa k základným príznakom identity – k identifikačným papierom. Podstatné na kopcsayovskom pradení je však toto: Kopcsay zanovitým spochybňovaním existenciálneho chudáka vytvoril sémanticky bohatý mýtus o súčasnosti a jej časopriestorových súvislostiach. A čo iné je úlohou románu ako vytvoriť mýtus?

    Alexander Halvoník