Na chvíľu so Seifertovou Jarní

  • Recenzované dielo

    Poetismus
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/05
  • Autor recenzie

    Ján Gavura
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Jarní
    Slečno, sedíte u stroje v kanceláři,
    na prsty vám jarní slunce září
    a ruce se vám chvějí, Ježíši Kriste,
    na procházku jistě chtěla byste.
     
    Viďte, život je nadmíru krásný,
    lavička v parku je sice hodně tvrdá,
    když ale člověk miluje, celou duší básní
    a ani tím tvrdým dřevem nepohrdá.
     
    Já vím, milovat není jen tak,
    člověkem příboj lásky sem tam hází,
    chviličku letí vzhůru do oblak,
    sluneční paprsek ho doprovází,
     
    najednou ale země neúprosná tíže
    nazpět ho dolů srazí
    a tvrdá skutečnost ho k zemi víže;
     
    z toho si nic však nedělejte, za chvíli prudce
    ku hvězdám vzletíte, padajíc do náruče,
     
    neboť jste mladá, je vám dvacet let
    a v době té je každá veselá láska smutná,
    neboť láska je jako celý svět:
    je sice hořká, ale sladce chutná.
     
    A jestliže mně věříte a mohu vám dát
    radu přátelskou a pravou,
    nebojte se, slečno, nikdy milovat;
     
    a políbí-li vás někdo ve tvář pravou,
    nastavte levou.


    „Milý Seiferte,
    že máš strach z neznáma, jsem věděl, ale že potřebuješ čtyři měsíce k sepsání dvou přednášek, jsem nevěděl. Nepředstavuj si, že v Bratislavě máš přednášet Arne Novákům, Píšům a spol. Tady Tě prostě chtějí poznat, pít s Tebou víno a třebas poslouchat cikány...,“ týmito slovami Vlado Clementis, redaktor modernej ľavicovej revue DAV, láka básnika Jaroslava Seiferta v máji 1929, aby konečne splnil svoj sľub a prišiel na Slovensko predstaviť poetizmus, ktorý práve dosahoval vrchol popularity.
     
    Jaroslav Seifert, Vítězslav Nezval, Karel Teige, pred nimi ako predvoj Jiří Wolker, uvádzali v Čechách a na Slovensku nový básnický smer, spájajúci umenie s radostným životným štýlom, a vnášali do „dosebazahľadeného“ kruhu poézie nové impulzy z oblastí, ktoré si dovtedy v básni nebolo možné predstaviť.

    Príležitosť na pripomenutie poetizmu ponúka aktuálne vydanie rovnomennej antológie Poetismus (2017) z edície Lyrika 20. storočia, v ktorej od roku 2010 vyšli výbery z ruskej moderny a avantgardy, prehľad tvorby beatnikov a básnická moderna v stredoeurópskom priestore. Redaktori knihy na obálke správne uvádzajú, že „poetismus je jedním z nejcennějších vývozních artiklů původní české kultury po roce 1918“ a toto kultové postavenie bolo v minulosti primerane propagované – s výnimkou päťdesiatych rokov, kedy sa poetizmu, podobne ako iným avantgardám, dávalo za vinu nenapĺňanie potrieb nového umenia. Nič nepomohlo ani to, že pri zrode poetizmu stál ľavicový spolok Devětsil a ľavicové myšlienky či postoje sa v tomto avantgardnom smere udomácnili natrvalo. Pre kultúrnych funkcionárov, ktorí uznávali iba socialistický realizmus a jeho princípy straníckosti, pravdivosti, ľudovosti a typizácie, bola hlavnou prekážkou apolitickosť a miestami frivolný až zábavný charakter poetistickej poetiky.
     
    Poetizmus 1967, 1982, 2017
    Autori poetizmu a poetizmus samotný už boli antologizovaní (1967, 1982) a pripravení pre čitateľov ako zdroj poučenia a estetického zážitku. Najznámejšou a najrozsiahlejšou antológiou je odeonské vydanie z roku 1967 s jednoduchým názvom Poetismus, ktoré pripravili Květoslav Chvatík a Zdeněk Pešat a na bezmála štyristo stranách ukázali rozpätie aj časovú genézu poetizmu. Nezabudli ani na to, že poetizmus ako jeden z výborných „vývozních artiklů“ našiel dobré zázemie aj na Slovensku a v diele Laca Novomeského nadobudol individuálnu podobu.

    Zostavovateľkou antológie z roku 2017 je nemecká slavistka Jeanette Fabian, čo je pozoruhodný krok, ale vzhľadom na to, že českí zostavovatelia už ponúkli dva pohľady na poetizmus, môže iná perspektíva priniesť väčší odstup, iné a širšie kontextové čítanie či vnímanie estetické a bez záťaže niektorých politických vplyvov (napríklad averzia voči Nezvalovmu nadbiehaniu komunizmu v päťdesiatych rokoch). Nové vydanie je určite prínosom, prichádza symbolicky po polstoročí od prvej antológie, a svoj zámer – predstaviť poetizmus ako čitateľsky atraktívny básnický smer – plní do bodky. V porovnaní s predchodcom je knižka stručnejšia, ale redukciu badať iba pri niektorých neliterárnych presahoch (smerom k filmu a divadlu) a nie je to niečo, čo by knihe či predstave o poetizme škodilo. Fabianovej Poetismus je príťažlivou a informačne nasýtenou knihou, jediným nedostatkom je absencia informácie o jestvovaní slovenského variantu poetizmu, ktorý sa na Slovensku rozvíjal dokonca v niekoľkých etapách (pripomeňme aspoň štúdiu Valéra Mikulu Český poetizmus a slovenská poézia, publikovanú prvý raz v zborníku Česko-slovenské vztahy, Evropa a svět, 2004, s. 93 – 106). Azda jedným z dôvodov toho, prečo sa o Slovensku v antológii ani neuvažuje, je jej rámcovanie dvadsiatymi rokmi 20. storočia a poetizmus na Slovensku začína naberať zreteľnejšie kontúry až o desaťročie neskôr (Novomeský, Beniak, Fraňo Kráľ, Gašparovič Hlbina, Dilong a ďalší).
     
    Mladá jarná láska
    Seifertova báseň Jarní zosobňuje všetko podstatné, čo robí poetizmus poetizmom; dokonca pridáva čosi navyše. Pripomína okamih, ktorý Nezval s Teigem opisujú ako chvíľu, keď im prechádzka jarnou Prahou vnukla presvedčenie, že poézia musí mať práve podobu, akú zosobňovala Seifertova tvorba, a neskôr ju spoločne rozvinuli v poetistických básňach: ,,Na jaře 1923, toho nezapomenutelného roku, se vzpomínkou na nějž budu umírati – jednoho večera, jehož všechna slova mi utkvěla v paměti, procházel jsem se s Teigem po Praze, a pociťujíce atmosféru štěstí, jehož svědky byly jarní vůně, hvězdy, růžence světel v ulicích, zvracející opilci, žebravé stařenky a líčidla starých nevěstek, opírajíce se o nároží, našli jsme východisko z disharmonie světových názorů, jež byly mumifikované, jedovaté a trudné – a objevili jsme poetismus.“ (Vítězslav Nezval: Návěstí o poetismu. In: ReD 1, č. 3, s. 94 – 95.)

    Šalda v jednej z početných analýz poetizmu prirovnáva poetistickú báseň k „šumivému koktejlu“ a naznačuje, že hýri mnohými farbami a chuťami, ale ich účinok rýchlo vyprcháva. Napriek tomu sa stal zástancom poetizmu a odmietol vyslovene iba epigónske pokusy, ktoré sa pokúšali imitovať ľahkosť, melodickosť a exotickosť dobrých poetistických básní.

    Seifert pre báseň Jarní vyberá jednoduchú situáciu: dvadsaťročné dievča a jej starosti s láskou. Báseň ovplyvňuje niekoľko autorových kompozičných nastavení, najvýraznejšie voľba imaginárneho dialógu, keď sa subjekt prihovára dievčaťu a vysvetľuje jej dôvody zmätenia a neistoty, ktoré každé zamilované dievča zažíva. Kolokvijná forma básnikovi umožňuje, aby báseň pôsobila bezprostredne a konkrétne, čo mu však nebráni v tom, aby do jedinečného príbehu nezapájal vlastné postrehy a zovšeobecnenia, aby sa popri jednotlivostiach (hmatateľných, materiálnych a senzuálnych) dali vyjadriť aj univerzálnejšie pravidlá a zákonitosti mladej lásky. Báseň si tak zachováva bezprostrednosť dôležitú pre prvé čítanie, no obsahuje aj nadstavbu, ktorá z jednotlivého robí nadčasový artefakt.

    Báseň je rozvrhnutá podľa symetrického kľúča (prevládajú štvorveršia), ale v prípade potreby a vnútorného rytmu myšlienok a obrazov básne mení autor štruktúru na troj- i dvojveršia. Dôležitejší je rytmus ako diktatúra metra a podobným intuitívnym spôsobom sa autor stavia aj k rýmu, ktorého strofické rozvrhnutie je raz združené, potom striedavé, alebo verše ostávajú bez rýmu. Báseň však vyznieva ako zvládnutá melodická kompozícia, ktorej prirodzenosť je podporovaná najmä módom hovorenia.
     
    Poézia pre masy
    Ak sa hovorí, že ľúbostná tematika je najťažšou spomedzi literárnych tém, Seifert nám dáva lekciu, ako sa to dá bez upadnutia do klišé, sentimentalizmu alebo lascívnosti. Dialektiku lásky vysvetľuje subjekt z pozície skúseného človeka, čo potvrdzuje nielen poučovací tón, ale aj niektoré priame vyjadrenia („Já vím, milovat není jen tak...“), a základom lekcie o láske sú kontrasty, ktoré tento cit sprevádzajú (vynášanie do oblakov verzus tiaž tvrdej skutočnosti, láska je veselá a zároveň smutná, horká, no chutí sladko).

    Bolo by chybou a básni by zaručene „zlomilo väz“, keby autorovi šlo o poučovanie alebo objavovanie podôb lásky; to ostáva iba v podobe prechodu medzi úvodom a záverom. Dôležitejšia je okolnosť, že svoju „radu přátelskou a pravou“ dáva niekomu obyčajnému, dievčaťu, sediacemu „u stroje v kanceláři“, že pozornosť sa obracia na každodennú situáciu, ktorá sa týka mnohých a dotýka sa ich tak intenzívne, že v tej chvíli niet dôležitejšej veci na svete. Práve v tom je skrytý pôvab a hlavný zisk poetizmu a jeho videnia princípu ľudovosti, na ktorom sa poškriepilo ľavicové a moderné krídlo českých básnikov. Prostredníctvom odľahčených stránok života, ktoré však pôsobili odľahčene iba navonok, sa podarilo poetizmu vrátiť atraktívnosť poézie širokému okruhu čitateľov bez toho, aby sa musel uchýliť k metódam a úskokom poklesnutej literatúry. Aj napriek tomu, že poetizmus zaplnil svoje básne exotikou z filmov, divadla, kabaretov, cirkusov, športu a zábavy, nezabudol na ich zapojenie do väčšieho a širšie platného obrazu sveta a človeka v ňom.

    Ani tu sa nekončí výpočet ziskov poetizmu a básne Jarní, zakončenej efektnou pointou. Takmer každá strofa ukrýva drobnosť, ktorá obohacuje báseň, prekvapuje alebo jej nejako inak pomáha. V prvej strofe je to protiklad spomaleného opisného úvodu a dynamického záveru, ktorý autor dosiahol vnútorným rýmom v štvrtom verši (Kriste – jistě – byste). V druhej strofe sa ukrýva klasický poetistický pocit zamilovaného človeka, ktorý „celou duší básní“ a ukazuje, že poézia nie je exkluzívna, trudnomyseľná záležitosť bardov a vyberaných „svedomí národa“, ale že poézie je schopný každý, kto sa podvolí citom a kráse.

    To najkrajšie si básnik takticky necháva na koniec, pretvárajúc biblický obraz lásky k nepriateľovi („No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé.“ Mt 5, 39) na nový program lásky, ktorý si nevyžaduje ďalší komentár. Kristus a subjekt básne zhodne objasňujú svoj výklad ľudského šťastia a spásy priamou rečou, prvý cez blahoslavenstvá a druhý cez podobenstvo o trampotách zamilovaného dievčaťa. Biblická analógia pomáha ľahšie preniknúť cez ilúziu toho, že na prvom mieste je trápenie mladej ženy. Rovnako dôležitý, vlastne dôležitejší je autor, ktorý prostredníctvom básne vyjavuje svoj programový postoj, vychádzajúci z nesmiernej dôvery v lásku a krásu sveta. So zjednodušením ho možno zhrnúť do slov z verša „nebojte sa milovať“.
     
    Ján Gavura