Na trase Bratislava – Paríž

  • Recenzované dielo

    Stratený zajko v Paríži
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/06
  • Autor recenzie

    Miroslava Košťálová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Postava Zajka je v beletrii pre deti a mládež mimoriadne obľúbenou a často využívanou. Stačí spomenúť Hronského Smelého zajkaSmelého zajka v Afrike, švédskeho psychológa Carl-Johana Forsséna Ehrlina a jeho knihu Zajko, ktorý chce zaspať či Eduarda a jeho zázračnú cestu od Kate DiCamillo. So zajacom sa detský čitateľ dokáže veľmi rýchlo stotožniť, keďže od narodenia tvorí neoddeliteľnú súčasť jeho detského sveta (hračka v posteli, postava v hranej rozprávke, detskej knihe a pod.). Diana Mašlejová sa vo svojej najnovšej knihe Stratený zajko v Paríži rozhodla upriamiť pozornosť na plyšového zajka, ktorý sa dostáva zo svojej komfortnej zóny a zažíva rôzne dobrodružstvá. Príbeh dopĺňajú farebné ilustrácie ľudí, zvierat a prostredia, ktoré vytvorila Adela Režná.

    Pozitívne vnímam fakt, že autorka mnohé dejové zvraty zasadzuje do nemocničného prostredia (zajko vypadne z kabelky a odkotúľa sa do nemocničného výťahu, neskôr sa dostáva do nemocničnej kuchyne, kde sa spoznáva s potkanom atď.). Vďaka tomu môže detský čitateľ nadobudnúť pocit, že prostredie plné dezinfekcie, lekárov a bielych postelí nemusí vyvolávať iba negatívne konotácie.

    Ďalším plusom knihy je hlavná postava príbehu, pán Zajko. Na začiatku ho autorka vykresľuje ako pohodlné plyšové zvieratko, ktoré je zvyknuté na istý komfort. To sa však mení vo chvíli, keď ho jeho majiteľka, dievčatko Janka, zabudne v deň odchodu do Bretónska. Práve to odštartuje sériu dobrodružných príhod, vďaka ktorým v sebe pán Zajko objavuje dovtedy nepoznané emócie – strach, ktorý sa neskôr premení na odvahu a túžbu pomôcť tým, ktorí to potrebujú (straka závislá od strieborných lyžičiek, chlapec Antoan po operačnom zákroku). Postupná premena, ktorou pán Zajko prechádza a tiež to, ako reaguje v neočakávaných situáciách (únos straky, rozhovor s potkanom, chaos v nemocničnej kuchyni atď.) vyvolávajú v čitateľovi záujem, keďže sa stáva neviditeľnou súčasťou príbehu. Na čitateľa môže pozitívnym spôsobom vplývať predovšetkým to, ako sa pán Zajko vyrovnáva s negatívnymi udalosťami: „Ale nebyť tohto únosu, nikdy by som nezažil nádherný pocit z letu. Nespoznal by som ani straku, nenavštívil Eiffelovu vežu a nevidel zásobu jej lyžičiek. Keby ma straka neukradla z Evičkinej izby, nemohol by som jej pomôcť. Preto som tento malý výlet neľutoval.“ Pán Zajko dokáže vo všetkom zlom vidieť pozitívnu stránku, čím autorka ponúka čitateľovi kľúč k zamysleniu sa nad udalosťami, s ktorými sme konfrontovaní.

    Ako už samotný názov napovedá, dej autorka zasadzuje do hlavného mesta Francúzska, Paríža. Mnohé dejové zvraty sa však uskutočňujú v interiéri rôznych sociálnych zariadení (nemocnica, hotelová izba, nemocničná kuchyňa), ktoré koniec-koncov nepoukazujú na Paríž (okrem únosu straky na strechu parížskej Galérie Louvre). Autorka síce využíva francúzske reálie, no skôr ako prostriedok k vykresleniu vonkajšej atmosféry mesta, čo sa mi v kontexte príbehu o putovaní zdá trochu málo.

    V knihe je prítomný aj sociálny motív, ktorý je však v mnohých prípadoch iba načrtnutý. Zajkova majiteľka Janka žije iba s otcom, no autorka nevysvetľuje, čo sa stalo s jej mamou. Kniha začína pochmúrne, a to smrťou Jankinej babky, o ktorej ako čitatelia nemáme taktiež žiadne ďalšie informácie. Naopak, postava potkana je z hľadiska sociálneho nazerania vykreslená najkomplexnejšie: „Som jediným živiteľom tejto trojčlennej rodiny. Moju drahú a navždy milovanú manželku Anastáziu, mamičku malej Loly a Lulua, už ľudia našli. Nastavená pasca zničila náš krásny rodinný život.“

    Na knihe je zaujímavý spôsob, akým autorka kreuje postavy zo zvieracej ríše. Obzvlášť postava potkana ma príjemne prekvapila, keďže je nositeľom pozitívnych vlastností (živiteľ rodiny bez matky, pomoc zajkovi dostať sa do nemocničnej izby k Antoanovi). Autorka pri postave straky využíva stereotyp, týkajúci sa zbierania všetkého ligotavého, no posúva ho do novej roviny. Po rozhovore s pánom Zajkom si straka uvedomí, že fixácia na strieborné lyžičky jej neprináša úžitok, práve naopak, a preto sa rozhodne zbaviť závislosti od týchto predmetov a pomôcť chudobnému chlapcovi Antoanovi, ktorý je v nemocnici pre operáciu nôh.

    Kniha Stratený zajko v Paríži je predovšetkým príbehom o odvahe a priateľstve. Najvýstižnejšie to reflektuje samotný záver knihy, keď Janka navrhne Antoanovi, že si plyšového zajka môžu posielať na výmenu raz za mesiac. Zajko aj straka sú počas ich rozhovoru prítomní, a tak príde straka k zaujímavému nápadu: „Čo keby si cestoval so mnou? Vždy začiatkom mesiaca by som po teba prišla a zaleteli by sme si z Paríža do Bratislavy a potom späť. Čo si o tom myslíš?“ Ak by ste sa v tejto chvíli pozreli na oblohu a uvideli straku s plyšovým zajacom, neľakajte sa. Možnože práve píšu novú kapitolu tohto príbehu.
     
    Miroslava Košťálová