Naivné modlitby - Silvester Lavrík

  • Recenzované dielo

    Naivné modlitby
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2014/08
  • Autor recenzie

    Jaroslava Šaková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Kalligram 2013

    Hneď po otvorení knihy Naivné modlitby ma zaujal podnadpis „štúdia nepokoja“ – automaticky mi asocioval Válka a jeho Štyri knihy nepokoja. Myslela som si, že je to len náhoda, keďže však náhody neexistujú, Válek sa nakoniec v knihe predsa len spomína. Okrem iného...

    Naivné modlitby sú totiž mozaikovitou knihou, v ktorej sa toho spomína naozaj neuveriteľne veľa a čitateľ musí často vynaložiť veľa úsilia, aby si tie veci nejako pospájal a našiel medzi nimi subjektívne či objektívne existujúce súvislosti. Lavríkov román v poviedkach je teda knihou špecifickou, vyžadujúcou si pozorného čitateľa s mysľou otvorenou experimentom. Apropo, román v poviedkach: nedávno sa oň pokúsil aj Michal Hvorecký knihou Naum a musím konštatovať, že sa mu podarilo vytvoriť oveľa kompaktnejší celok ako Lavríkovi. Naivné modlitby sú totiž charakteristické akousi až cielene rozbitou kompozíciou, ktorá nemusí byť a priori zlá, ale čitateľ sa v nej ľahko stratí. Tomu, bohužiaľ, pomáha nielen využitie rôznych útvarov, ako sú denníkové zápisky či mailová komunikácia, ktoré hodnotím ako pozitívne spestrenie knihy, ale aj kombinácie rôznych nárečí či slangu, ktoré už tak kladne zhodnotiť nemôžem. Použiť hovorový jazyk v texte môže byť inovatívne a zaujímavé, ale napísať hneď v prvej vete románu, že postavu pri spaní tlačil „kameň alebo nejaký iný fras“ pokladám za silené a nepatričné. Rovnako pričasté využívanie nárečia síce môže pôsobiť ako vhodný rozlišujúci prvok postáv z rôznych prostredí, ale môže tiež značne znižovať zrozumiteľnosť textu. Avšak aj postavy hovoriace spisovným jazykom akoby používali nejakú jeho nepravdepodobnú verziu, keď sa napríklad oslovujú ako „mladý človek“. Celý text potom pôsobí upätým a príliš knižným dojmom. Oceniť však treba jedinečnosť Lavríkovho štylistického rukopisu, v rámci ktorého si vytvára vlastné konštrukcie, a tak jeho postavám od prekvapenia napríklad nevyliezajú oči z jamiek, ale „na vrch hlavy“. Ďaleko od originality má však humor, často je prvoplánový a pôsobí ako spomenutá reč postáv nepravdepodobne a neautenticky. Aby sme sa ale okrajovo dotkli aj deja knihy, spomeniem, že ide o osudy postáv z rôznych vrstiev spoločnosti aj rozličných kútov krajiny. Sú nejakým spôsobom prepletené a často sa dostávajú do absurdných situácií, keď musia uvažovať nad tým, či sa napríklad bicykel môže stať členom knižnice, alebo či človeka možno uškrtiť viackrát po sebe. Ak vám bizarné zápletky nestačia, nájdete tu aj klasické vzťahové s kladnými aj zápornými emóciami, a dokonca si prídu na svoje milovníci témy histórie SNP. Ako som totiž spomenula už v úvode: kniha je pestrá a zahŕňa v sebe všeličo, aj to, čo by ste naozaj nečakali. Asi preto som občas nevedela, či čítam knihu alebo skôr blog, prípadne článok z lifestylového časopisu. Možno však práve takto Lavrík skúša reflektovať dobu, o ktorej kniha ironicky poznamenáva, že v nej boh má povesť ako cyklista po dopingovej afére. Potom už naozaj ostávajú len alternatívne formy naivných modlitieb, veď „každý sa vie modliť. Keď mu nič iné neostáva.“