Najväčšia show vôbec

  • Recenzované dielo

    Sedem krátkych prednášok o fyzike
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/01
  • Autor recenzie

    Samuel Kováčik
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    V roku 1892 sa udiala na Madison Square Garden v New Yorku fantastická a nezabudnuteľná show – Nikola Tesla predvádzal svoj nový vynález, loď na diaľkové ovládanie. Hýbal páčkami, loď menila smer, sem-tam jej zablikalo svetielko a diváci boli vo vytržení. Videli niečo, čo považovali za zázrak a snažili sa zistiť, ako to funguje. Niektoré ich nápady boli celkom k veci, niektoré zas, povedzme, mierne absurdné (napríklad telepaticky ovládaná opica schovaná v podpalubí). Jedno mali však svedkovia tejto udalosti spoločné – veda ich fascinovala a priťahovala. Síce len okrajovo, no boli jej súčasťou.

    Dnes by sme Teslovu loď považovali za banálnu hračku, ani zďaleka nereprezentujúcu vrchol vedy a techniky. Prekvapí teda, že na rozdiel od Teslovho predstavenia necháva dnešná veda bežne ľudí chladnými, alebo v nich dokonca vzbudzuje miernu averziu. Bohužiaľ, niet sa čomu čudovať – veda sa totiž stala neľudskou. Ďalekohľadmi a mikroskopmi skúma svet, ktorý bežne ľudia nepoznajú, rozpráva jazykom, ktorým bežní ľudia nehovoria.

    Vesmír je ale krásny a veda, ktorá ho skúma, je hravá, pestrá a fascinujúca. A v takom svetle sa ju kniha Sedem krátkych prednášok o fyzike od Carla Rovelliho snaží predviesť publiku. Vyberá tie najdôležitejšie teórie, skúmané v minulom storočí a najzaujímavejšie hypotézy, na ktorých pracujeme dodnes. Nesústredí sa na zbytočné detaily, z inak zložitých teórií vyberá kľúčovú esenciu tak, aby bola prístupná každému. Albert Einstein povedal, že ak niečo nevieme vysvetliť šesťročnému dieťaťu, sami tomu nerozumieme. Tento výrok treba brať s rezervou, ale práve expert, akým Rovelli bez pochýb je, dokáže zložité myšlienky extrahovať a podávať spôsobom, aby ich dokázal oceniť aj laik.

    Človeku až príde ľúto z toho, že je jeho kniha krátka a stručná, zďaleka sa z nej nedozvieme všetko. Pôsobí tak trochu ako upútavka, no v tom najlepšom zmysle slova – po jej prečítaní budete mať chuť na viac. Prvých šesť kapitol autor venuje iba vesmíru, v tej záverečnej sa pozerá na miesto človeka v ňom. Príroda rozmýšľa inak ako ľudia, nevyvinuli sme sa na to, aby sme rozumeli pohybu atómov a planét, aj keď sme časťou toho istého celku. Spoznávať inakosť vesmíru je ohromujúce – ako uzatvára Rovelli: „Tu, na hranici toho, čo vieme, a dotýkajúc sa oceánu toho, čo nevieme, sa lesknú tajomstvá a krásy sveta a vyrážajú nám dych.“
     
    Všadeprítomná veda
    Existuje aj iný spôsob toho, ako dostať vedu pred publikum – poukazovať na jej všadeprítomnosť. Prečo inokedy zelené stromy na jeseň zožltnú? Prečo máme radi sladké, no nie horké chute? Prečo si škriabeme štípance od komárov? Každodenné otázky, na ktoré veda pozná odpoveď. Samozrejme, nedá sa odpovedať na úplne všetky z nich. Peter Szolcsányi si z nich pre knihu Súkromný život molekúl – predstavuje výber z jeho článkov v týždenníku .týždeň – vyselektoval päťdesiat a odpovedá na ne jednoduchou a pútavou formou.

    Odpovedať na zaujímavé otázky má dvojaký osoh. Tým prvým sú, samozrejme, odpovede samy o sebe. Druhým je stimulovanie ďalších otázok a premýšľanie nad tým, či majú zmysel, alebo nie a ako na ne nájsť odpoveď. „Akej farby je žiarlivosť?“ je otázka, ktorú evolučný biológ Richard Dawkins často používa ako príklad nezmyselnej otázky. No Peter Szolcsányi v publikácii Súkromný život molekúl dokazuje, že aj niektoré zdanlivo absurdné otázky v skutočnosti dávajú zmysel, napríklad: „Ako vonia vesmír?“

    Treba sa učiť klásť otázky o svete okolo nás. Hľadanie odpovedí je hnacím motorom poznania, vedci neraz strávia celé roky skúmaním jedinej otázky, analyzovaním jedného konkrétneho detailu. Napríklad v kapitole Svietiaca medúza opisuje autor prácu laureáta Nobelovej ceny za chémiu, ktorý musel uloviť a vypreparovať viac ako milión medúz, len aby odhalil tajomstvo ich žiary (čo dnes vo veľkom využívame). Pocit, ktorý čítanie Súkromného života molekúl zanechá, je nasledovný: Je neuveriteľné, ako veľa sme sa dozvedeli o svete okolo nás aj napriek jeho zložitosti a sofistikovanosti.
     
    Prechádzka vesmírom
    Vesmír je pre nás cudzím miestom. Je chladný, nebezpečný a hlavne vzdialený. Čierne diery a neutrónové hviezdy trhajúce hmotu na márne kúsky, mračná plynu tiahnuce sa státisíce svetelných rokov, milióny a miliardy slnečných sústav, priestor plný tmavej hmoty a energie. Vesmírna každodennosť je úplne iná, než tá naša na Zemi, netýka sa nás.

    Kniha Takto sa ma nikto nepýtal, pozostávajúca z troch rozhovorov Štefana Hríba s Jiřím Grygarom, sa snaží čitateľa zobrať na výlet touto cudzinou. Napísať knihu o vede na tri posedenia je takmer nemožné, a tak prechádzka náučným chodníkom často pripomína skôr pobehovanie z miesta na miesto či isté blúdenie a nepresnosti. Je to škoda, plán cesty bol totiž lákavý.

    Evolúcia bola označená za najväčšiu show na zemi, no vesmír ako taký je potom tá najväčšia show vôbec. Galaxie, hmloviny, v ktorých sa rodia hviezdy, čierne diery, z ktorých neunikne ani len svetlo, pokrivený čas a priestor, podivný svet atómov a molekúl, tvoriacich kolosy hôr, púští a oceánov, no aj v porovnaní s nimi drobné telá organizmov, ktoré ich obývajú – to všetko tam je. Alebo presnejšie, to všetko je tu, vo vesmíre, ktorého súčasťou sme aj my. Všetky tri knihy nás na túto show pozývajú, stačí ich ponuku prijať.
     
    Samuel Kováčik