Nanebonevzatie - Peter Karpinský

  • Recenzované dielo

    Nanebonevzatie
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2010/9
  • Autor recenzie

    Alexander Halvoník
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Peter Karpinský

    Nanebonevzatie

    Košice, Vydavateľstvo Pectus 2009

    Aj na zadnej strane obálky poviedkovej knihy košického autora Petra Karpinského Nanebonevzatie sa píše, že „autorove postavy majú často nadprirodzené schopnosti – niektoré javy (ani nášho života) nie je možné pochopiť... otvorené závery poviedok ponecháva Karpinský na čitateľskú konkretizáciu“. Je to naozaj tak: autor sa usiluje aspoň priblížiť k tajomstvu a ponúknuť ho čitateľovi, ale nejde to, lebo keby sa autorovi tajomstvo podarilo odhaliť, prestal by byť autorom, ktorého autorskou obsesiou je tajomstvo, a nemal by prečo vyzývať čitateľa k úcte k tajomstvu. Lebo tajomstvo je ešte stále najhlbším rozmerom poznania. Stačí si pripomenúť jeho debut Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov spred dvanástich rokov (cena Rubato, Cena Ivana Kraska). Aj tajomstvá tejto knižky ostali dodnes neodhalené, lebo už vtedy ich autor prezentoval ako vlastnú cestu k pravde, ktorá sa nikde nekončí, a ktorá vonkoncom nie je ľahká, pretože objaviť tajomstvo býva často ťažšie než ho odhaliť. Pravdaže, naša lenivá kritika i náš lenivý čitateľ zobrali tento fakt hrdinsky ľahostajne a na dielko, ktoré ponúkalo množstvo interpretácií, teda dynamického poznania, statočne zabudli. Medzitým Karpinský napísal niekoľko (úspešných) rozprávkových knižiek a hier, ktoré svojím – prístupnejším – spôsobom rozvíjajú jeho záujem o tajomstvo života, estetiky či nebodaj poznania. Deťom je však dobre – rozumejú tajomstvám oveľa lepšie ako dospeláci.

    Literárne tajomstvá môžu byť rozličné. Môžu mať podobu zreťazenia reálnych súvislostí, môžu byť poetické, fantastické, mytologické, mystické, absurdné či jednoducho nonsensové. Pozoruhodné na pätnástich Karpinského poviedkach zo zbierky Nanebonevzatie, je to, že ich tajomstvá sa nezmestia ani do jednej z týchto (viac-menej hrubých kategórií), ale zasahujú takmer do každej. Akoby chceli naznačiť (ako sa to explicitne naznačuje v poviedke Poviedka), že každé slovo, nehovoriac o slove stelesnenom v knihe, horí svojou farbou a tvorí pluralitu tajomstva. Poviedky sa začínajú takpovediac v prísnej realite, ktorá v pointách vyúsťuje do sebapopretia, otvárajúc sémantické priestory všetkými smermi. Popravde treba povedať, že častým interpretačným kľúčom sú odkazy na obrazné biblické posolstvá siahajúce do najtajomnejších hĺbok ľudského vedomia či nevedomia. Aj tento kľúč však treba brať s rezervou, pretože Karpinský ho nadľahčuje iróniou, ktorá relativizuje nielen evidentnosti „žitej reality“, ale aj všetko, čo človek, teda i Karpinský, vie o sebe a o svojom svete. Ak sa teda v poviedkach tejto knihy stretávame s náznakmi biblickej osudovosti rovnako ako s náznakmi satanizmu, musíme ich vyvážiť pozitívnou poéziou (nádherná poviedka Malý princ), alebo uvedomením si obyčajného existenciálneho strachu z bytia (poviedka Keď pôjdem cez údolie s katarzným účinkom, keď sa spoveď postavy končí priznaním „zhrešila som, lebo sa bojím“). V každej z poviedok však Karpinský ide „na doraz“: jeho vecné analýzy sídliskovej reality s prenikajúcimi hypermarketmi, či symbolizujúce posolstvá všeobecne známych antických bájí a biblických príbehov sa prenášajú do všeobecnosti, alebo naopak – vzdelané sebareflexie sa projektujú do realít dneška, aby upozorňovali, zviditeľňovali a možno aj apelovali, ale najmä – aby objavovali tajomstvá skryté pod ľahostajným plynutím každodennosti. A osobitnú analýzu by si zaslúžil i sám názov knižky. Nanebonevzatie: je to konštatovanie skepsy, hriechu, prekliatia, výstrahy, varovania, katastrofy alebo reálnej nádeje? Prirodzene, vo vzťahu k dnešnému skeptickému, hriešnemu, prekliatemu, vystrašenému alebo dúfajúcemu človeku.

    Karpinského poviedky sú plné osamelých ľudí bojujúcich so svojimi tajomstvami. Frekventované postavy starých žien, tajomných Cigánov, skrachovaných spasiteľov, katastrofických vizionárov s ťažkým nákladom ťažkých tajomstiev sa predierajú decentným Karpinského humorom, pričom nestrácajú nič zo svojej zlovestnej autenticity a existenciálnej vyzývavosti. Spolu s autorovou poetickosťou, prepracovanou štylistikou a schopnosťou spájať nespojiteľné vytvárajú pôsobivé obrazové univerzum, v ktorom detaily žijú vďaka premyslenej a precítenej stratégii spisovania a celková stratégia sa stáva životaschopnou vďaka svojej pluralitnej potencialite.

    Alexander Halvoník