Nedovoľ tým bastardom, aby ťa rozdrvili

  • Recenzované dielo

    Príbeh služobníčky
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/05
  • Autor recenzie

    Zuzana Belková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Kanadská spisovateľka Margaret Atwoodová sa už od debutu z konca 60. rokov 20. storočia pokúšala vyjadrovať k spoločenským hodnotám čo najpopulárnejšími formami. Nie ako didaktická kazateľka, z takej roly mala vždy hrôzu, rozhodla sa skôr pre nabádanie k premýšľaniu, pre narúšanie ustáleného pohľadu, ba dokonca pre apel na zmeny paradigmy.
     
    Atwoodovú vždy zaujímali momenty osamotenia, identity, lásky ako mocenského boja, odľudšťujúce technológie či nedostatočnosť jazyka. Príbeh služobníčky pokračuje v autorkiných tvorivých postupoch, deklarovaných už v románoch zo 70. rokov 20. storočia: prináša temne deziluzívnu víziu moderného sveta a do popredia stavia motív túžby po prežití za každých okolností; vďaka svojej viacvrstvovej štruktúre a filozofujúcemu podtextu je zacielený na intelektuálne náročnejšieho čitateľa, programovo odhaľuje tajné zákutia ženskej psychiky, osobitne sa venuje reflexii témy vyrovnávania sa s traumou; manifestačne akcentuje potrebu rezolútneho odmietnutia úlohy obete.
     
    Prízrak konca civilizácie
    Aktuálny preklad Atwoodovej Príbehu služobníčky od Mariána Gazdíka sa u nás objavil už v roku 2001 a korešponduje s účinne rezonujúcim americkým televíznym seriálom scenáristu Brucea Millera zo sezóny 2017 – 2018 (10 a 13 epizód). Je dokonca možný synergický efekt: divák zasiahnutý fiktívnym svetom republiky Gilead v seriáli (trosky USA, postapokalyptická poetika následkov nukleárnych katastrof a genetickej manipulácie – s neveriacimi v pracovných táboroch a ženami ako nástrojmi na rodenie detí pre príslušníkov politickej elity) môže siahnuť po knihe, kniha môže vyprovokovať záujem o dodatočné dohľadanie dostupných dielov seriálu.

    V jednoduchej enumerácii vyzerajú kľúčové tézy románu ako zreteľne podčiarknuté body z pomyselného zoznamu Atwoodovej ako aktivistky, radikálnej bojovníčky za práva žien a za humánne zaobchádzanie pre všetkých: protagonistka románu je stelesnením základného apelu podprahovo prítomného vo všetkých autorkiných prózach: nemožno sa pasívne zmieriť so svojím osudom; treba využiť všetky možnosti na aktivitu, hoci aj v zúfalej situácii sexuálneho otroctva; fundamentalizmus a dogmatickosť (pod akýmikoľvek egidami) sú neprijateľné pre akýkoľvek spôsob spoločenského zriadenia; dôsledky ekologických katastrof môžu byť nedozerné a strata plodnosti s následnými eticky neprijateľnými pokusmi o opätovné zaľudnenie krajiny jasne evokuje prízrak konca civilizácie.

    Margaret Atwoodová je však natoľko brilantná autorka, že žiadna téza v jej literárnom spracovaní nikdy nezostane plochou položkou manifestu bez farieb a tónov korešpondujúcich s myšlienkovým svetom kultivovaného súčasného čitateľa – a nezáleží na tom, či čitateľa z polovice 80. rokov 20. storočia alebo čitateľa našich dní. Práve v súvislosti s Príbehom služobníčky a viacerými aktualizáciami, ktoré – nanešťastie – prinieslo svetové politické a environmentálne dianie posledných rokov, sa o Atwoodovej dá premýšľať ako o vizionárke a predmetnú knihu môžeme vnímať ako beletrizovanú prognostickú štúdiu. Už len dúfať, že fikcia o vojne medzi konfesiami a krvavé represálie v intenciách rituálov Gileadu zostanú len literárnym konštruktom bez transformácie do reality.
     
    Nekompromisná
    Univerzálnym presahom je reflexia večnej ľudskej voľby: zostať aj v časoch zverstiev človekom (a znášať následky zo strany patriarchálneho totalitného režimu) alebo sa vybrať cestou krutosti a bezcitnosti, zabezpečujúcou výhody. Atwoodová je pesimistická a ja s ňou – aj v bezprostrednom okolí (nieto ešte na platforme medializovaného spoločenského diania) vidím dostatok potenciálnych prototypov despotických Manželiek, servilných gazdín Márt, dozorkýň Tiet alebo špiónov Gileadu. Stačilo by málo: aby dostali príležitosť, aby niekto inštitucionalizoval na preferovanej dogme založenú tyraniu ako jediný efektívny systém.

    Atwoodová je majsterkou temnej irónie, treba jej priznať vynaliezavosť, rozprávačskú rafinovanosť a zmysel pre zachovanie chladného odstupu. Je osviežujúco minimalistická, ani v náznaku nie je povrchná, aj vďaka hryzavému humoru v tragických momentoch deja núti premýšľať. Ako nepriateľka sentimentu zachytáva zložitú realitu dneška s nenápadnou, ale trvalou nadčasovosťou: jej príbeh sa vyznačuje aj rozmerom rozprávania o „vnútornom časopriestore“ človeka v najťažších chvíľach. Rozpráva aforisticky a bez zatiahnutej brzdy. Nezaťažuje sa ohľadmi na spoločnosťou uznávané ilúzie. Práve naopak, mädlí si ruky, keď sa jej podarí čosi z nich odpáliť do sféry vyvrátených omylov. Zahodila sebaklam a podobné oslobodenie by rada dožičila všetkým, čo sú na to čo i len trochu pripravení. Pripravuje si čitateľa na zmeny paradigiem v myslení. Pracuje s ním. Ležérne rúca očakávania, aby ich nahradila provokáciou. Je nonšalantne blasfemická. Kompromis ju neláka. Závideniahodne vyrovnaná nestráca ostrosť pohľadu. Za každých okolností pritom ide o pohľad s obdivuhodne kultivovanou literárnou podobou.
     
    Zuzana Belková