Nemám žiadne meno - Dagmar Hilarová

Terezínsky denník

  • Recenzované dielo

    Nemám žiadne meno
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2012/19
  • Autor recenzie

    Alena Štrompová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Bratislava, Fragment 2012
    Preklad anna kališková

    Príbehy spoza ostnatých drôtov koncentračných táborov, denníkové zápisky či vyrozprávané udalosti sú oscilovaním na h ra n ici spom ienok a jatrenia potupenej ľudskej dôstojnosti. Po ich vypočutí nastáva ticho. „Snažím sa pochopiť situáciu vlastným rozumom. Rozumom pätnásťročného dievčaťa: Ocko ísť nemôže, lebo má čistú krv. Mamička preto, lebo je jeho žena a muž potrebuje ženu. A tak musím ísť ja. Dievča so zmiešanou krvou, ktoré nikto nepotrebuje. Za trest rodičom, za trest sebe, pretože vôbec existujem,“ zaznamenáva si Dagmar Hilarová do svojho denníka v roku 1943. Zaľúbená do príslušníka tzv. čistej rasy a milujúca rodinu je internovaná do pracovného tábora, kde prichádza o detskú naivnosť. Dva roky trávi v terezínskom gete, konfrontovaná s hladom, nepotrebnosťou a zápasom o prežitie. Pracuje v upratovacej čate, chodí na rýchlokurz pre zubné inštrumentárky a niekoľko týždňov na pekárenskom vozíku odváža mŕtvych. „Nie, smrť ma nedesí, len ma poburuje, keď nie je dôstojná,“ zapisuje si predčasne dospelá Dagmar, ktorá sa vyrovnáva s postupnou stratou priateľov a rodinných blízkych. Zápasiaca s neistotou nachádza oporu v Jurkovi, v jej terezínskej láske, ktorá zohrá úlohu i neskôr, pri dokazovaní autorstva knihy. Autobiografia Nemám žiadne meno chutí dvojnásobne trpko. Trpkosťou dievčaťa z koncentračného tábora, ktorej meno vymenili za číslo, a trpkosťou ženy, ktorej meno ukradli pri vydaní knihy v zahraničí. Niet divu, že veľká časť publikácie patrí dôkazom týkajúcim sa pravého autorstva knihy – porovnania rukopisov, výpovede prekladateľky, syna Dagmar Hilarovej a notárom overené vyhlásenie Jiřího Pavla – terezínskej lásky autorky. Českí dokumentaristi po dlhom úsilí a skúmaní všetkých dôkazov plnia poslednú vôľu autorky, jej zápisky vychádzajú knižne pod pravým menom (po vyše tridsiatich rokoch). Denník Nemám žiadne meno vyšiel v holandčine s menom dolnozemskej spisovateľky Miep Diekman, ktorej Dagmar Hilarová zverila rukopis. Dagmar ako česká autorka nemohla legálne vydať dielo v cudzine. Miep Diekman si rukopis upravila a privlastnila autorstvo. Autobiografia ženy väznenej v Terezíne je podtitul knihy, ktorá dnes na svojom prebale v českom a slovenskom vydaní nesie už iba jedno meno: Dagmar Hilarová. Pôsobivé výpovede, smutné spomienky i reálne tvrdé obrazy z koncentračného tábora sú doplnené autentickými fotografiami a básňami, ktoré Dagmar neskôr publikovala v básnickej zbierke a boli preložené do mnohých jazykov. Nemám žiadne meno je nielen mementom ľudskej nezdolnosti a nádeje, ale i cudzopasníctva na bolesti iného.