Nemáme pocit márne stráveného času

  • Recenzované dielo

    Roztomilá travička
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/11
  • Autor recenzie

    Andrej Rády
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Arto Paasilinna pochádza z dobre situovanej, známej a mnohodetnej rodiny, ktorá sa už nejaký čas pohybuje na výslní fínskej kultúrnej a politickej scény. Navyše početní súrodenci Paasilinnovci patria do generácie Fínov, ktorá sa usilovala vložiť znak rovnosti medzi schopnosťou písať a aj napísať, ak nie hneď román, tak aspoň poviedku.
     
    Do prominentnej generačnej päťdesiatky – ktorú na začiatku osemdesiatych rokov pre vtedy ľavicovo profilované vydavateľstvo Tammi zostavil takisto prominentný literárny vedec a kritik, prekladateľ, kultúrny žurnalista a arbiter elegantiarum Pekka Tarkka – sa však dostal iba Artov starší brat, spisovateľ Erno Paasilinna, a povedal by som, že právom. Arto to do spomenutej výkladnej skrine nestihol, lebo zvyčajná lavína jeho knižiek – vtedy na fínskom knižnom trhu platilo: čo rok, to kniha, inak nie si na trhu – sa po románe Zajacov rok (1975; iste poznáte v českom preklade Zajícův rok J. P. Velkoborského z roku 2004 v nakladateľstve Hejkal) spustila plnou rýchlosťou až v nasledujúcej dekáde.
     
    Ten príbeh poznám
    Keď som dostal do rúk tohtoročný slovenský preklad knižky Suloinen myrkynkeittäjä (1988) pomenovaný Roztomilá travička z Vydavateľstva Slovart, nevedel som sa ubrániť dojmu, že ten príbeh už poznám. Zalovil som vo svojej zbierke prekladov fínskej literatúry do úradných jazykov krajiny, v ktorej som sa kedysi narodil, otvoril som knižku Arta Paasilinnu Stará dáma vaří jed, ktorú preložila Markéta Hejkalová, jednu z nenáhlivo sa rozrastajúceho radu útlych knižiek s jednotnou grafickou úpravou obálky, a ktorá vyšla takisto v havlíčkobrodskom nakladateľstve Hejkal roku 2005.

    Nové, poctivé čítanie som si neodpustil, keďže viem, že poslovenčenie a počeštenie fínskeho románu môže znamenať dva viac či menej odlišné príbehy. Pravdepodobne to vyplýva z tzv. prekladateľských škôl či skôr tradícií prekladania do slovenčiny a češtiny. Pravda, čitateľ, pre ktorého fínska pôvodina zostáva španielskou dedinou, si pri nekomparatívnom čítaní nič nevšimne. Zmätok v mysli mu môžu spôsobiť nanajvýš marketingové slogany, ktoré v jednej krajine sľubujú brilantnú detektívku a v druhej s espritom napísanú kritiku pomerov v zdravotníckej a sociálnej politike súčasného Fínska. To je však príbeh iného fínskeho románu, o ktorom možno niekedy nabudúce.
     
    Jednoduchý dej
    Dej knižky je pomerne jednoduchý. Na jednej strane vojnové štyridsiate roky a nejaké to desaťročie po nich, symbol cti, vlastenectva, tvrdej práce celej spoločnosti, správnych životných postojov, na ktoré stará dáma, vdova po plukovníkovi Linnea Ravasková, neraz spomína. Na druhej strane jej synovec Kauko, už v spoločenskom a genetickom kóde odsúdený na nezdarný život, ktorý ju finančne zneužíva, a napokon sa rozhodne, spolu s dvoma kumpánmi rovnakého zrna, že ju odstráni, aby sa zmocnil aj zvyšku jej majetku.

    To je konštelácia, v ktorej sa môže naštartovať reťazec udalostí stavajúci mládež s pokrivenými predstavami vrcholiaceho „festivalu spotreby“ (takmer oficiálne pomenovanie pre 80. roky vo Fínsku) proti generácii, ktorá všetko, čo má, musela vydrieť prácou a službou spoločnosti. Súčasné definície detektívneho románu sú síce pomerne široké, napriek tomu by som tento s espritom napísaný, a s nie menším vtipom preložený príbeh z Helsínk a ich okolia na súši i na mori pomenoval skôr rozprávkou pre dospelých s kriminálnou zápletkou. Nikto totiž nebude obvinený, zlo doslova vyhynie a dobro zvíťazí, hoci sa môžeme, vzhľadom na vek „víťazov“ spýtať, na ako dlho.

    Prečo rozprávka? Predvojnové gymnaziálne vedomosti stačia na uvarenie a vyskúšanie smrteľného jedu, obete sa dobrovoľne napchávajú otrávenými potravinami, nastávajúci vrah si v ostatnom momente sadne na injekciu s jedom a je po ňom, vetchá starenka sa nebojí strieľať z ťažkej vojenskej pištole (veď jej to manžel ukazoval počas vojny), ďalší vrah si jed pichne dokonca vedome s predstavou, že ide o drogu, a všetko zavŕši veslo, ktoré omylom roztriešti hlavu posledného útočníka. A tak je jediná skutočná vrahyňa – vetchá Linnea Ravasková – zachránená a my si môžeme vydýchnuť. Všetko dopadlo dobre. Dobre pre tých, za ktorých zasa raz zabojoval im podobný outsider – a zvíťazil. A navyše v príbehu plnom krásnych narážok na nešváry dneška a odkazov na skutočné postavy, ktoré – my Fíni – poznáme z každodenných správ.
     
    Finesy prekladu
    Dalo by sa ešte napísať čo-to o finesách prekladania z fínčiny, napríklad či vôbec, a ak áno, potom ako prekladať miestne názvy – a Zuzana Drábeková ich prekladá v primeranej miere a dobre – ale to si nechám pre úzky krúžok fínčinárov prvolezcov, ktorí vlastne iba v prvej generácii v slovenčine „kodifikujú“ preklady fínskych reálií.

    Arto Paasilinna napísal pútavý príbeh, v ktorom sa každé koliesko krúti v zhode s ostatnými, zúbky i zuby zapadajú do seba a krátke odbočky vyvolávajú pocit, že spoznávame nielen súčasnosť, ale aj kus nedávnej histórie Fínska. Napriek nadsadeniu a vďaka autorovmu vtipu a humoru. Prekladateľka Zuzana Drábeková s ním kráča vyrovnaným a synchronizovaným krokom, takže keď čitateľ obráti posledný list, nemá pocit márne stráveného času.
     
    Andrej Rády