Nemí svedkovia dávnej éry

  • Recenzované dielo

    BLOK – Sprievodca socialistickou Bratislavou
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/03
  • Autor recenzie

    Daniel Hevier ml.
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Aké sú kritéria na krásu a škaredosť? A čo rozhoduje o tom, čo si obľúbime a čo získa naše sympatie, a čo, naopak, zavrhneme? Tieto úvahy sa objavujú pri listovaní publikácie BLOK, zaoberajúcej sa socialistickou architektúrou mesta Bratislava.
     
    Michaela Kompaníková je príkladom toho, že robiť veci na doraz sa oplatí. Niektorí študenti možno berú dizertačnú prácu iba ako nepríjemnú povinnosť, ona do nej investovala všetku svoju energiu a voľný čas. Uvedomila si, že tým otvára novú kapitolu svojej životnej púte. Kompaníková vyštudovala marketingovú komunikáciu a vo svojej záverečnej práci prepojila dve dôležité veci – ako si zvoliť dobrý nápad a ako ho predať.
     
    Bratislava – ihrisko socializmu
    V úvode knižky BLOK sa autorka zdôveruje: „BLOK je o stavbách, ktoré mnohí nenávidia pre výzor aj ideológiu, ktorá ich stvorila, a mnohí ich milujú práve pre ich bizarnú krásu. O miestach, ktoré stojí za to spoznať a ukázať návštevníkom aj domácim.“ Michaela Kompaníková sa prikláňa k názoru, že naše hlavné mesto je ihriskom socializmu. Jej kniha je grafickým bedekrom s apelom na socialistickú architektúru. Myšlienka na ňu skrsla, keď si v kníhkupectve, kde pracovala, pozerala cestopisy a zaujímavý sprievodca po Bratislave v tejto ponuke podľa nej chýbal. Originálna myšlienka, kvalitné spracovanie a zacielenie na vhodné publikum zafungovalo a projekt má úspech.

    Vo svete je čoraz väčší trend objavovať bizarné miesta poznačené dejinnými udalosťami. Namiesto prechádzok po záhradách vo Versailles sa chodí po stopách genocíd v Rwande, krčí sa vo vojnových bunkroch vo Vietname a Laose, alebo sa ide pozerať do Bulharska, Maďarska či Slovenska, ako vlastne ten socializmus vyzeral. Bratislava je dodnes jeho živým – a sivým – dôkazom. Premena sebavedomého mesta na smutný odlesk bývalej korunovačnej metropoly.

    Na „prechádzky“ pozýva Kompaníková vo svojej knihe, písanej v slovenskom jazyku, hlavne domácich. Výber tých najzaujímavejších miest, poznačených socializmom, je určený pre nich. V istom smere to môže pomôcť zaceliť aj traumu, ktorá v nás stále pretrváva. K ponižujúcej kapitole v našej histórii sa totiž nechceme príliš vracať. To je pochopiteľné. Najmä keď tendencie z minulého režimu celkom nevymizli.

    No k minulosti by sme sa nemali stavať pasívne, ale konfrontovať sa s ňou. Vieme, že nám vo výhľade na Bratislavský hrad zavadzia veľká opacha, no menej už vieme, čo stálo za jej výstavbou a čo vo svojej dobe predstavovala. Vyžaduje si to námahu – naštudovať si poznatky a v teréne odkryť ďalšie zaujímavosti. Táto publikácia by mohla byť návodom a povzbudením k prelezeniu „plotov“ a vystúpeniu z našej komfortnej zóny.
     
    Ambivalentný vzťah budov a obyvateľov
    Socialistická architektúra mala byť protipólom k tej kapitalistickej. Tam, kde svetoví architekti stavali moderné presklené budovy, komunisti sa pred svetom uzatvárali v majestátnych pomníkoch ich moci. Bratislava nie je pohrobkom nedávnej vojnovej beštiality ako balkánske krajiny, smutné pozostatky socialistickej túžby ísť vpred sa však tiež prejavili deštrukciou – zdevastovaním historického Podhradia. Budovanie lepších zajtrajškov sa dialo v rýchlom tempe a bez rozmyslu. A to pretrváva.

    Autorka knihy priznáva, že pri príchode do nášho hlavného mesta mala k budovám Bratislavy ambivalentný vzťah. Niektoré sa jej páčili, iné bytostne neznášala. Časť z nich poukazuje na zlé kroky vedenia mesta, napríklad budovy Slovenskej národnej galérie či Slovenského národného divadla sa stavali viac ako päťdesiat rokov. Za iné sa dodnes hanbíme.

    Pri čítaní knihy BLOK stud zmierňujú aj podarené projekty, ktoré obstoja aj vo svetovom kontexte a dnes sú architektonickými pamiatkami ako napríklad budova Slovenského rozhlasu. A potom tu máme ikonické miesta pre turistov – Slavín, či pomyselný pomník dospievania mladších generácií – „Gotko“, teda Gottwalďák, Námestie slobody. A vhodným riešením pre niektoré z budov je ich transformácia na kultúrne stánky.

    Samotnou kapitolou je diskusia o najväčšom sídlisku strednej Európy – Petržalke. Autorka sídlisko nazýva iným vesmírom, kde podľa nej pochopíte, čo znamenal pojem „masová výstavba“. Petržalka je aj symbolom potlačenia individuality a nastolenia uniformity. Blok panelákov, z ktorého sa nevytŕča – a predsa, paradoxne, je v súčasnosti socialistická architektúra, stojaca vedľa moderných developerských projektov, vytŕčajúcou a extravagantnou dámou.

    Málokto si uvedomuje, že budovy, okolo ktorých prechádzame, v ktorých bývame, študujeme a pracujeme, majú na nás veľký vplyv. Zhmotňujú naše dejiny a tvoria duch nášho mesta. Bolo by nespravodlivé ich všetky zavrhnúť, ale niekedy treba spraviť hrubú čiaru. Vyvetrať a pustiť nový, čerstvý vzduch. Hľadať v tom nostalgiu? Áno – ale spomienkový optimizmus bez kritického myslenia ešte nepohol žiaden národ vpred.
     
    Daniel Hevier ml.