Nenápadná kniha plná silných príbehov

  • Recenzované dielo

    Stretnutia naslepo
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/03
  • Autor recenzie

    Jana Nemčeková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Po prečítaní niekoľkých príbehov z knihy Medarda Slovíka Stretnutia naslepo som ich okamžite v mysli začala analyzovať a hľadať spojenia. Čo ich spája? V čom sú si podobné? Čo mi chce nimi autor povedať? Hľadala som indície v názvoch, opätovne som sa k niektorým vracala a interpretovala ich. A potom som to vzdala. Pri všetkých sa mi to nepodarilo. Tak ľahko ako ich (zrejme) Slovík písal, som sa ich aj ja pokúšala čítať. Zo začiatku sa mi to zdalo zvláštne. Ja, ktorá som vždy bola zvyknutá na silné príbehy, zamotané dejové línie, veľa postáv a tajné autorove „posolstvá“, som len čítala a prijímala. A hoci to išlo ťažko, zvykla som si. Zvykla som si, že autor skočí priamo do deja, že sa netrápi zložitými charakterizáciami, že nemá potrebu zakončovať, či uzavierať. Ide sa ďalej. Presne ako v reálnom živote. A potom, keď som sa vzdala svojho zlozvyku hneď všetko interpretovať, som prišla na chuť aj týmto jednoduchým príbehom a objavovala som v nich to, čo som od začiatku hľadala. Skryté autorove posolstvá.

    Hoci sa to na prvý pohľad nezdalo, príbehy sú jemne prepojené – veľkou autentickosťou, vďaka ktorej čitateľ okamžite uverí, že sa mohli skutočne stať, že ich Slovík mohol naozaj zažiť. Mala som tento pocit aj ja, napriek tomu, že neviem do akej miery sa mohol uplatniť autorský idiolekt. Príbehy sú väčšinou písané v prvej osobe singuláru z pohľadu autora a ich autentickosť je umocnená aj konkrétnou lokalizáciou. Väčšina z nich sa odohráva na autorovej rodnej Orave, čo vzbudzuje dôveru. Slovík vie, o čom píše, Slovík to všetko pozná.

    Príbehy sú taktiež prepojené aj motívom náhodných stretnutí. Zo začiatku sa mi to zdalo nepodstatné – až neskôr som si uvedomila, akú silu mali, napríklad aj v mojom vlastnom živote, náhodné stretnutia. Ako ma posunuli ďalej, ako som vďaka nim niečo pochopila, niečo sa naučila a kvitovala som, že si túto tému vybral aj Slovík.

    Najviac ma zaujal príbeh s názvom Čo sa bojíš, keď si spravodlivý. Autor v ňom rozpráva príbeh o tom, ako sa stretol s Češkou Jitkou, ktorá sa vybrala spoznávať Oravu po prečítaní knihy Nejkrásnější sbírka od Miloslava Nevrlého. Nevrlý vo svojej knihe písal, ako so svojím priateľom Jirkom navštívil Oravu. Spoločne prespali pod širákom, napriek tomu, že sa Jirka obával medveďov. Nevrlý sa ho opýtal, ako sa môže báť, keď je spravodlivý. A práve toto, ako sa môže človek niečoho báť, keď žije dobrým a slušným životom, keď neubližuje a netrápi, je tým dôležitým v príbehu. Vďaka Jitke, českej turistke, sa zamyslel autor nad touto skutočnosťou a rozšíril ju ďalej. A objaviť toto skryté posolstvo nebolo nič okaté, nič veľkolepé, nič šokujúce, ale bolo to krásne.

    V príbehu Pokrvní bratia autor intímne odhaľuje dve osobné stretnutia. Píše o svojom otcovi, ktorého videl len raz v živote, keď išiel hore cestou okolo ich rodného domu. Všetko prebehlo bez slov, otec sa mu neprihovoril, len sa naňho usmial. No napriek tomu to bolo dôležité stretnutie, prvé a posledné v živote. Otec zakrátko zomrel. Druhé stretnutie bolo s jeho nevlastným bratom. Dohodli sa, že sa zídu na cintoríne pri otcovom hrobe. Brat však neprišiel. Nakoniec sa však osobne spoznali a spriatelili a brat si získal jeho dôveru, napriek zmiznutému ruksaku s dokladmi. Svoje priateľstvo napokon symbolicky obnovili pri hrobe spoločného otca.

    Tak takto dopadlo moje „stretnutie naslepo“ so Slovíkovou knihou. Ak by som ho mala hodnotiť, povedala by som, že pozitívne. Je to kniha, ktorá sa nedá čítať na jeden dúšok. Striedajú sa tu príbehy cestopisné, cestovateľské s príbehmi spomienkovými, osobnými. Každý text po prečítaní musí čitateľ stráviť, potrebuje chvíľu na premýšľanie, pretože podvedome hľadá paralely vo vlastnom živote. Nenápadný príbeh obyčajného človeka je často príbehom, ktorý sa môže stať čitateľovi, jeho priateľom, príbuzným či známym. A možno sa už aj stal, alebo sa ešte len stane. Prózy sú zaujímavé, vtipné, na vysokej štylistickej úrovni a v konečnom dôsledku prinášajú jemné poučenie pre čitateľa. Ja sa asi opäť niekedy k tejto knihe vrátim. Prečo? Lebo je príjemným protipólom prekombinovaných súčasných románov.
     
    Jana Nemčeková