Nepriliehajúca skladačka

  • Recenzované dielo

    Flešbek
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/02
  • Autor recenzie

    Ivana Taranenková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Tretia knižka prozaičky Márie Modrovich je ďalším príspevkom k egocentrickej línii slovenskej prózy. Charakterizuje ju intenzívne sa prežívajúce Ja, ktoré udalosti fikčného sveta nedokáže zhodnocovať inak ako vo vzťahu k sebe, ich včleňovaním do nutkavej sebareflexie. Témou je prieskum identity, nesený veľmi často v autobiografickom moduse, táto sa následkom obsesívnej sebanalýzy môže rozpadať či rozptyľovať. V prípade Modrovichovej desiatich žánrovo amorfných textov určuje podobu tohto subjektu situácia dospelej ženy, matky, partnerky.

    Anotácia na prebale knižky dáva čitateľovi vybrať si, či ju bude čítať ako „príbehy jednej ženy alebo príbeh viacerých žien“. Máme tu však pred sebou len jednu protagonistku- rozprávačku, ktorá uviazla v domácnosti s malým dieťaťom, ako aj v čoraz unavenejšom partnerstve. Materstvo vníma ako definitívne ukotvenie v dospelosti, ktoré ju vzďaľuje od jej mladšieho a slobodnejšieho Ja, od obdobia života v cudzine. Vracia ju domov, približuje k matke a starej matke, a vlastne i k prahu staroby a telesného chátrania. Preto možno Flešbek priradiť do línie tých próz „expatovských“ autoriek, ktoré tematizujú návrat zo sveta domov, do triezvej reality – Obrazy zo života M. Svetlany Žuchovej alebo Reflux Zusky Kepplovej.

    „Primknutie“ ku koreňom je v knihe zdôrazňované i spomienkami na rodinnú minulosť a momentmi až telesne prežívanej blízkosti s príbuznými: „Vídala ich málo, najviac raz do roka, skôr raz za pár rokov, no ich telá, berúce ju na privítanie do náručia, okamžite odomykali zapečatené slzné kanáliky, ako neurologická porucha. Stačilo objatie, jediné slovo – vyslovenie zdrobneniny jej mena – a už sa otváral tunel do minulosti...“ (s. 111).

    Rozporuplne akceptovaná identita matky mení optiku, ktorou protagonistka nazerá svoju prítomnosť – napríklad epizódy z utečeneckej krízy v Rakúsku sú tu sprostredkované najmä výjavmi detí a rodín v núdzi, nepresiahnu však úroveň publicistického klišé: „Ľudia mrznúci na chladnej mokrej zemi a deti s nožičkami hnijúcimi v plastových vreckách boli stále ďaleko. V tom momente bolo nepravdepodobné, že by mohli byť tam, v Hainburgu, v mestečku vzdialenom od Bratislavy len dvadsať kilometrov“ (s. 22).

    Materstvo je tu teda prezentované ako nezvratný bod a v hrdinke vzbudzuje rozporuplné reakcie. Dostáva ju do vleku síl, ktoré ju presahujú, no pokúša sa im vzdorovať: „Šok, láska, strach, súcit, samostatne aj v kombináciách. Šok a hnev z reality nemocničného pôrodu. Tiež hanba a strach. A potom znova šok, hnev a strach, keď si uvedomila, že už nikdy nebude sama. Strach, že všetko robí zle. Zakaždým, keď bábätko zaplakalo a jej sa zvýšila hladina adrenalínu. A zlosť, že je taká neschopná, večne zápasiaca, a že na ňu každý ukazuje prstom a podsúva svoje riešenia. Tlačili na ňu rôzne výchovné školy, iks generácií nástojilo na svojich pravdách. [...] Helena, rovnako ako ony, chcela veci robiť po svojom. Keď pozrela na dcéru, len tak, bez nutnosti obliekania roláka: láska. Zaskočilo ju, že pocity boli také vyrovnané, že prichádzali ruka v ruke, neoddeliteľne“ (s. 21). Rodinný život jej chvíľami poskytne biedermeierovskú ilúziu útočiska („Urobí si levanduľový čaj. Onedlho, možno už zajtra, vymení aj letné periny za duchny plnené husím perím“, s. 14), táto familiárnosť je vzápätí podkopávaná pocitmi nevľúdnosti, ktoré vystihuje napríklad obraz myšacieho páru v šatníku. Zo sna o naplnenom rodinnom živote sa stáva kompromis, zotrvávanie v „najlepšom možnom variante za daných podmienok“ (s. 109), v stave „bezambicióznosti“, a to na tej najelementárnejšej úrovni: „Najlepšie jej bolo, keď sa vzdala ambície. Akejkoľvek. Pracovnej, partnerskej, nákupnej, ambície mať doma poriadok, ambície ísť do kina, ambície byť v telesnej či duševnej kondícii alebo byť informovaná o aktuálnom dianí“ (s. 111).

    V procese vyrovnávania sa s rolou matky, ženy v domácnosti siaha protagonistka k identite umelkyne, pokúša sa o „projekty“, no je príliš vyčerpaná kolobehom domácich povinností na to, aby sa takto realizovala: „Vyhorela som. Koniec: už na nič neprídem, prestávam vidieť v súvislostiach, nieto ešte v presahoch. Materstvo ma vypatlalo, ako to mnohí predpovedali“ (s. 56).

    Ďalším zo spôsobov, ako vzdorovať sklamaniu, sú práve flešbeky, letmé návraty do minulosti – do New Yorku, exotických destinácií, ale aj k bývalým láskam či k adolescentnému LSD tripu na dunajskom nábreží. Nekonvenčnosť, sloboda, pôžitkárstvo, odvaha experimentovať je stelesnená v postave hrdinkinej bývalej milenky Jasmíny, z ktorej sa však postupom času stáva tiež len prízrak minulého života.

    Akási katarzia má byť hlavnej postave dopriata v závere knihy, počas jej osamelej kontemplácie na Kriváni, po prebdenej noci pri chorom dieťati, pôsobí však veľmi neurčito a povrchne. Istá rozostrenosť je vlastná celej knihe, má sa podieľať na jej nostalgickej atmosfére, vyúsťuje však len do vágnosti.

    To však nie je jediný problém Modrovichovej knihy. Jej introspektívny charakter, o ktorom bola reč na začiatku, nesie so sebou otázku (riziko), či dospejeme k momentu, kedy sa tematizovanie sebastrednosti stane literárne zaujímavým. K čitateľovi – ak sa dohodneme, že zmyslom literatúry je ešte stále, aby bola čítaná, nie písaná – môže takýto „ego-dokument“ presiahnuť originálnym videním sveta, prípade bravúrnym štýlom. Ani jedno v knihe Flešbek nenájdeme. Rozprávanie sa zadrháva v banalitách, ktoré chcú byť ozvláštňované kašírovanými intelektualizmami. Ale intelektuálny kŕč, ktorý má byť obranou pred „obyčajnosťou života“, znemožňuje subjektu prežívať svet spontánne: „V duchu výjavy pomenúvala, katalogizovala si opisy na neskoršie použitie. [...] Zážitky neprežívala, okamžite z nich robila budúce spomienky“ (s. 29). Takýto „zber materiálu“ a sebareflexií však ústi do prázdneho morfondírovania: „A keď sa, napriek vlastným úmyslom, nechám uniesť rodinnou tradíciou montovania sa do všetkého a všetkých, vyhodnotí sa to ako odovzdanie sa nevyhnutnému? Bude tá snaha mať všetko a všetkých pod kontrolou vlastne zenová?“ (s. 39).

    To, čo má byť sofistikovaným reflektovaním minulosti a prítomnosti hrdinky, sa stáva krkolomným balastom, čo najzreteľnejšie možno vidieť v rozpačitom opise „tripu“ po užití LSD („Je tam s nami. Poď, poď, skočč, dáššš elegantnú šššípku, ak nevzlietnešššš, vnoríšššš sa do vody, všetko zo seba zmyješšš,...“, s. 91; prípadne „Hodím sa do záhona naznak, rozšafný skokan, potom mňaučím a vrtím sa, kým zo mňa vyťahujú tŕne. Som brazílsky dikobraz“, s. 90). Textu veľmi nepomôžu ani občasné nemotivované prechody do druhej osoby rozprávania či pohrávanie sa s dramatickými prvkami (antický chór v jednom z textov). Najvýraznejšou slabinou knihy je ťažkopádny jazyk, ktorý pôsobí ako kalk, prípadne výsledok prekladu Google Translatorom do slovenčiny. Hemží sa to tu spojeniami a vetami ako „super miesto, kde sa ľudia pred západom slnka zbierajú na prírodný spektákel“ (s. 28); „Šperky sa jej páčili, ale nevedela, či by ich šarm pretrval aj po návrate domov“ (s. 30); „praktizujú vyššiu formu bytia na pláži“ (s. 69); „vtáci avizujú potenciál života“ (s. 71).

    Kniha Flešbek chcela byť subtílnou skladačkou, ktorou sa rozprávačka mala konfrontovať s dievčenskými túžbami a vyrovnať sa so svojou novou podobou. Rozpadla sa však do nepriliehajúcich, nahrubo spracovaných fragmentov, skúšajúcich čitateľskú trpezlivosť.
     
    Ivana Taranenková