Nevídaný debut

  • Recenzované dielo

    Svätým mečom
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/04
  • Autor recenzie

    Ján Gavura
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Za posledných dvadsať-tridsať rokov vstúpilo do slovenskej poézie nemálo talentovaných autoriek a autorov, málokto sa však zaskvel takým výnimočným debutom, akou je kniha Svätým mečom. Ladislav Lipcsei sa predstavuje ako autonómny básnik, ktorého východiskom sa stala intenzívna introspekcia; tú vkladá do porovnania s tým, čo ponúka vonkajší svet. Vďaka jej elementárnosti nevidieť inklináciu k módnym vlnám a vychodeným cestičkám, ktoré mladých básnikov vedú, no zároveň tiež ničia. Echá, ktoré Lipcseiova poézia evokuje, sú vzdialené a skôr mimovoľné.

    Autor sa prezentuje ako pevný stred svojho vesmíru a ide o veľmi bohatý a otvorený priestor. Necítiť tu kalkuláciu s čitateľom, odpovedanie na otázku, čím by som obecenstvo zaujal a pobavil, čím by som sa mohol zapísať do dejín; namiesto toho je tu úprimnosť, ktorá odzbrojuje, a bezstarostnosť, ktorá pohoršuje. Rozsah východiskovej pozície je veľký, zahrňuje sexualitu a telesnosť, rolu v rodine, v spoločnosti či vo svete a veľmi prirodzene aj spiritualitu a kresťanské transcendentno. To, čo sa navonok javí ako paradox – ako sa môže bok po boku objaviť obscénnosť a božský údiv – sa dá vysvetliť pomocou uplatneného básnikovho postoja. Ten vychádza z naplneného predpokladu, že Boh vidí všetko a nemá zmysel nič skrývať. To, že sa svedkami provokatívnej otvorenosti príležitostne stávajú iní ľudia, je druhoradé. Ak sa niekto pohorší, je to jeho problém, čistému je predsa všetko čisté.

    Zásadnú opozíciu knihy tvorí dichotómia ja a Boh (niekedy len ako „boh“), a hoci sa kniha zaľudňuje inými postavami a vypĺňa sa časovo-priestorovými súradnicami, skutočnými aktérmi sú subjekt, ktorý je iniciátorom a hýbateľom diania v texte, a Boh, ktorý je tvorcom princípov sveta ako antagonista, zasahujúci a preskupujúci všetko svojou neviditeľnou, ale určujúcou silou. Subjekt musí obstáť sám pred sebou vo svete, ktorý stvoril a riadi Boh a musí tam obstáť, hoci je len chlapec, len básnik, len homosexuál, len pozorovateľ, len uctievač, ktorý v tomto duchovno-telesnom svete sleduje a usiluje sa pochopiť princípy stvorenia ako bádateľ, ktorému je aj vlastný život a vlastné telo materiálom na skúmanie.

    Lipcsei obsadzuje svoj básnický subjekt do hlavnej roly, je „prázdny no pripravený“ (s. 14), to on hrá, kreslí, spieva, komunikuje, zvádza milenca, pozoruje seba, akoby bol niekým iným. Subjekt v básni sa neraz predvádza, ale nie kvôli ľuďom. Výstižným symbolickým zachytením situácie subjektu je dynamický obraz tancujúceho chlapca, ktorý tancuje „pre hviezdy“ (s. 37), čiže kvôli sebe, pretože to sám chce, a ktorý svojím tancom „takto na ulici / ako holý chlapec“ roztancuje „svet“ (s. 18).

    Lipcseiove básne nepoznajú hranice. Vôbec to však neprekvapuje. Keď dôsledne prijmete Boha za skutočnosť, všetky veci a javy naberú inú dimenziu. Slová ako „obloha, more, planéta, večnosť, vesmír, anjeli, všetko“ a „nič“ nie sú vďaka metafyzickej perspektíve klišé, ale metonymiou nekonečna, ktorého malou čiastkou je aj básnikov subjekt. Pod váhou takéhoto videnia sa Lipcseiova poézia radikalizuje do veľkého nezmerateľného gesta. V tomto geste je priveľa slov, ale v tejto chvíli mladý básnik nemá čo iné ponúknuť. Je to však v poriadku – a nielen preto, že slová sú v podstate všetkým, čo majú básnici k dispozícii. Nemieni klamať, že je niekým iným, niekým veľkým: „veď som obyčajný debil / ale napriek tomu práve preto / čítam celú oblohu z jej malého kúska / a ona je tam v ňom / celá“ (s. 12). To, čo má naozaj, je jeho mimoriadna disponovanosť, ktorou pretvára všetko: „maľujem Kodaň // [...] a keď na to príde / vymaľujem aj vás / všetkých / a nakoniec seba dívajúc sa na všetky tie obrovské kodanské ruže / nič a nikto neujde môjmu štetcu / a hoci by farba vybledla čo len za jeden deň / nič a nikto neujde môjmu červenému štetcu / lebo ja som večnosť / a ten štetec držím pevne / vo svojich schopných rukách / maľujúc ruže sveta“ (s. 47).

    Svoju disponovanosť ukazuje nepretržite; svety sa prestupujú, akoby to bola jedna homogénna matéria. Boh prichádza domov na návštevu, subjekt sa prevteľuje do taxikára, do boha, sumerského chlapca, iného a toho istého čarovného chlapca, ktorého hviezdy pritiahli napriek gravitácii, objavuje v sebe osemročného chlapca, ktorý v ňom neprestal hrať na „farebné husle“, a preto je natrvalo poznačený: „ten osemročný chlapec / ktorý sa ubytoval v jadre môjho bytia / nevedel čo si svet na nás prichystal / vedel iba ako správne držať tie zvláštne farebné husle / a keď dohral vybral sa domov / navždy iný“ (s. 90 – 91). Súčasťou disponovanosti je otvorenosť, ktorú obsiahne iba slovo – všetko. V rapsodických básňach v druhej polovici knihy sa ako rieka vylieva prúd slov a obrazov, často ako hranice protikladov, ktorých je však toľko a rôznych druhov, že konečným dôsledkom je pomenovanie – všetkého. I keď básnik takto asociatívne (intuitívne a rovnako zámerne) vytvára tok, sám je ako špongia, ktorá všetko znova do seba vsaje, lebo – ako už bolo povedané – je „prázdny no pripravený“.

    Súčasťou disponovanosti je detská otvorenosť a východiskovou pozíciou naivita. Ústrednou metódou je zapojenie videného a obyčajného do vzťahu s básnickou metafyzikou (odlišnou od filozofickej disciplíny s rovnakým menom), hoci sám zotrváva v stave vlastnej obyčajnosti. Básňam dominuje slovesný mód, dianie a znášanie diania, opis je vitálny až vitalistický, nesmierne farebný, spájajúci prirodzeným spôsobom reálne aj to imaginatívne.

    Lipcsei napĺňa princíp „byť“, ktorý Erich Fromm v knihe Mať alebo byť opisuje ako jeden zo základných postojov k svetu. Kým princíp „mať“ chce svet vlastniť (niekedy aj za vznešeným účelom jeho záchrany, čo sa však ukazuje skôr ako ilúzia a sebaklam), princíp „byť“ sa usiluje iba o zotrvanie ako súčasť veľkého sveta (bez zámeru podrobiť si ho). Je dôležité, že chlapčensky imaginatívnu opisnosť dopĺňa aj rovina výkladu vlastných pohľadov, ktoré prezrádzajú, že záujem o hľadanie odpovedí je systematický, rovnako citový (intuitívny) ako rozumový (uvedomovaný), podporovaný vlastným životom aj skúsenosťou získanou lektúrou iných kníh. Bez rozpakov sa púšťa do niektorých najťažších otázok ako ten, čo sa túla „po svete ktorý je sám osebe odpoveďou“ (s. 98), a v mnohých ohľadoch začína tam, kde iní majstri skončili.
     
    Ján Gavura