Nevyhnutný zradca?

  • Recenzované dielo

    Judáš
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/10
  • Autor recenzie

    Jana Kičura Sokolová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Izraelský spisovateľ Amos Oz, vlastným menom Amos Klausner, nepatrí k tým, ktorí nazerajú na univerzum obvyklým spôsobom. Jeho najnovší román Judáš (v hebrejskom origináli pod názvom Evanjelium podľa Judáša, 2014) vyvracia stáročiami zaužívané zradcovské konotácie ničomníka a zapredanca spájajúce sa s biblickou postavou Judáša Iškariotského a ponúka príbeh „o omyle, túžbe, neopätovanej láske a nezodpovedanej náboženskej otázke“.

    Dej románu sa odohráva v zime na prelome rokov 1959 – 1960. Študent Šmuel odchádza z univerzity. Na základe ručne napísaného inzerátu ho najíma žena, v strednom veku, na platenú pozíciu spoločníka staršiemu invalidovi. Mladý muž sa tak ocitá v tajuplnom, mystickom dome, ktorý sa stáva jeho novým útočiskom.

    Podstatná časť románu prebieha pre jednotlivé postavy v zadefinovaných častiach domu. Oz v jeho priestoroch rozohráva vzťahové tango troch postáv – mladého študenta Šmuela, tajuplnej Atalie a Geršoma Walda, ktorí sa stretávajú ako cudzinci a postupne nachádzajú cesty vedúce k sebe. Jednotlivé vzťahy medzi postavami sú formované na základe protikladu. Šmuel vo vzťahu k Atalii je idealistický revolucionár, rojko, citlivá a clivá duša. Atalia vystupuje ako kontrapunkt − cynická, chladná, realistická bez schopnosti sa dlhodobo citovo viazať. Rovnaká bipolarita sa objavuje vo vzťahu ústrednej postavy a Geršoma Walda. Starý pán je skeptik opovrhujúci ideológiami, ktoré označuje za toxické, naopak Šmuel je horlivý socialistický nadšenec s vierou v krajšie zajtrajšky. Každá z postáv vzťahového trojuholníka má svoje miesto. Jedno rameno trojuholníka v smere od Šmuela k staršej príťažlivej žene sa mení na vášnivý ľúbostný cit, druhé rameno smerujúce k Waldovi sa premieňa na otcovsko-synovský cit, zatiaľ čo vzťah Walda a Atalie je dlhodobo neutrálny a nemenný. Vzájomné dialógy postáv formujú viaceré dejové plány, ktoré pozvoľna so správnou dávkou očakávania odkrývajú osobné tiene, ale aj historické či kultúrno-náboženské prízraky.

    Dialóg sa tak stáva základným výstavbovým prvkom a prameňom viacerých dejov. Román podáva príbeh Šmuela, opusteného priateľkou, odchádzajúceho z univerzitnej pôdy, lebo otec nie je viac schopný platiť výdavky spojené so štúdiom, zároveň odkrýva vlažné, respektíve žiadne emócie syna vo vzťahu k vlastnej rodine. Rovnako otvára kruté pozadie smrti Waldovho syna, Ataliinho manžela, ako aj politický príbeh jej otca Šaltiela Abravanela, ktorého neochvejná viera v to, že Židia a Arabi by mohli existovať vo vzájomnom spolužití, mu priniesla vykázanie izraelskými politikmi zo strany a veľavravné označenie zradca. V neposlednom rade prostredníctvom rozhovorov s Waldom čitateľovi predostiera polemickú debatu o Judášovi a jeho vnímaní v priebehu dejín vo vzťahu k Ježišovi a kresťanstvu, pričom Judáša predstavuje ako posledného skutočného kresťana, lebo bez jeho prítomnosti by nevznikla ani samotná cirkev, ani kresťanstvo (slovami píše diplomovú prácu, ktorú Šmuel na univerzite nedokázal dokončiť).

    Všetky príbehy súzvučia, celkom prirodzene sa dopĺňajú a prelínajú ako korene bonsajov s jedným kmeňom, ktorým je silný a pôsobivý príbeh. Celým románom preniká jedinečná životná múdrosť, je v ňom počuť tlkot slov, ale aj mlčanie. A aj keď Oz svojím diskurzom dráždi, tak v jeho provokatívnosti je cítiť veľkú túžbu po kresťanskom, židovskom, palestínskom a moslimskom zmierení a čistom ľudskom spolužití. Mohlo by sa zdať, že Judáš je historicko-politicko-náboženským príbehom, ale je skôr knihou viacerých polôh a podôb samotnej lásky.
     
    Jana Kičura Sokolová