Nevyužitá príležitosť

  • Recenzované dielo

    Živel menom Viola
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/01
  • Autor recenzie

    Ľubica Kepštová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Kniha na prvý pohľad evokuje dojem toho, že ide o fantasy žáner pre mladších teenagerov, čomu nasvedčuje aj obálka knihy, na ktorej máme možnosť vidieť detsky pôsobiacu dievčenskú postavu stojacu na skale pri rozbúrenom vodnom živle.

    Prvé stránky textu majú tendenciu tento dojem potvrdiť, ak by neškodné domáce posedenie dvoch dievčat pri hororoch a špiritistickej seanse neskončilo ich čudesnou smrťou. Spôsob vraždy pôsobí trochu povedome – pripomína dielo potterovských dementorov, vysávačov duší.

    Po tomto drsnom začiatku vstupuje do deja hrdinka Viola, trpiaca námesačníctvom. Jej nočné výlety, sprevádzané ťažkými nočnými morami, končievajú v záhradnom jazierku, o čom vie len jej najlepšia kamarátka Tina. Dievčatá sa blížia k osemnástke, o čom sa dozvedáme z jednej Violinej repliky, a tak aspoň vieme, kam máme knihu vekovo zaradiť. Dominantné postavy sa od rovesníkov odlišujú zvláštnymi znakmi – zmenou farby očí, čudnými víziami, snami a stavmi duše i tela, extrémnymi poveternostnými zmenami v ich okolí. Ako Violin tandemista vstupuje hneď v úvode do deja záhadný spolužiak Gabriel a neskôr ďalší kľúčoví protagonisti.

    Smrť na začiatku knihy automaticky strhne pozornosť čitateľa, vyvoláva domnienky a očakávania, ktoré sa ďalším čítaním snaží vyvrátiť alebo potvrdiť. Problém však nastáva, keď do textu vstupujú dramatické scény z prvých dní po vražde dievčat, či z pohrebu, vykreslené trochu plocho, vecne, ba až slohovo: „Boli ešte také mladé. Veselé a živé.“ Komentár k pohrebu: „Takmer všetci plakali. Aj Tine sa začali rinúť po starostlivo namaľovanej tvári slzy. Plakala som ani nie tak nad osudom dvoch mladých dievčat, ako nad ich rodičmi a priateľmi. Posledné svetielko nádeje zhaslo ako sviečka.“ Tieto trochu frázovito pôsobiace komentáre neprinášajú emóciu a skôr vyrušujú ako charakterizujú, čím spochybňujú kvalitný čitateľský dojem.

    Čoskoro sa primárna pozornosť zo šokujúcej vraždy presunie do celkom iných, zdanlivo nesúvisiacich sfér. Nastupuje priateľstvo štyroch živlov zosobnených v postavách mladých hrdinov a ich prvé tvrdé skúšky a dobrodružstvá. Je sympatické a dynamizujúce, že autorka pri tvorbe mien využila princíp „nomen omen“. Jej literárna zručnosť spočíva v autentickom vykresľovaní atmosféry priateľstva, vo vytváraní emocionálne intenzívnych scén, krehkého ľúbostného prežívania – tam je naozaj doma, sugestívna a pravdivá.

    Kniha sa sujetovo pekne rozbieha, sľubnú textovú harmóniu však sporadicky narúšajú väčšie či menšie lapsusy v opisoch, komentároch alebo priamej reči, ktoré pripomínajú školskú slohovú frazeológiu. Autorka je nepresná v logike realistických scén. A to je ďalší kamienok, o ktorý sa potkýna koník jej literárneho rozletu. Vo fantasy žánri je všetko možné, nie však v scénach, ktoré majú priznaný status realistickej situácie. Ak čitateľ narazí na povrchnosť či evidentný nezmysel, rozbíja to aj autentickú atmosféru fantasy sveta, prácne vybudovaného na dôvere a uveriteľnosti. Napríklad časť, kde autorka vytvorí pre Violu „čistý vzduch“, aby mohla rozohrať dramatické scénky so zlosynom Adamom a záchrancom Gabrielom, na ktoré potrebovala prázdny dom. Kam s mamou a malým bratom Samkom? Autorka poslala oboch na Samkovo rodičovské združenie. A pokračovala tým, že následne naaranžovala mamičku tak, aby pozvala Samka do McDonaldu na večeru, následkom čoho prišli domov až o desiatej večer. A to si ešte Samko stihol pred spaním pozrieť rozprávku na dobrú noc. Ja tomu hovorím konštrukcia bez spätnej kontroly. Autorke neverím ani vtedy, keď Violinej mame vloží do úst repliku: „To je tým alkoholom. Viem – si v tom veku, kedy je to normálne...“ Pritom z predchádzajúceho kontextu je nám jasné, že Violina matka je riadna „sekera“.

    Autorka knihy je šikovná štylistka, dokáže vytvárať nové prostredia a situácie – verbálne „robí ramená“, keď má pocit, že je to potrebné („Ty malá suka!“ / „Živel zasraný!“ / „Ty štetka!“), pokojne dá jedného z protagonistov prepichnúť drevenou tyčou, nešetrí krvou a modrinami. Do knihy vkladá vlastné prežívanie a nadšenie, ale zanedbáva detaily, ktoré jej dosť zákerne a nevďačne rozbíjajú text na neočakávaných miestach, ba v niektorých dramatických situáciách pôsobia kontraproduktívne až komicky.

    A to je naozaj škoda. O to viac, že pri precíznejšej textovej redakcii by sa dalo s týmito problémovými miestami celkom pekne popracovať. Na to sú však potrebné ďalšie pozorné oči. O to viac, ak ide o debutanta. Myslím, že autorkinmu textu nechýba talent, chýba mu len skúsenosť a dostatočná literárna zručnosť, čomu sa dalo v mnohým smeroch pomôcť väčšou dôslednosťou pri príprave rukopisu. Svedčí o tom aj viac „tlačoviek,“ ako je na bežnú knihu slušné.

    Je mi ľúto, že kniha talentovanej mladučkej autorky bola poslaná do sveta s množstvom verbálnych dobrovzdaní, ale nedostala to, čo si naozaj zaslúžila – odbornú pomoc a záujem, ktorý by bol kvalite textu prospel oveľa viac.
     
    Ľubica Kepštová