Nostalgické detaily

  • Recenzované dielo

    Sklené oko
  • Autor recenzie

    Miloš Ferko
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

     
    Nostalgické detaily
    Ján Tužinský: Sklené oko
    Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2001
     
    Hrdinovia Tužinského najnovšej zbierky poviedok sú plachí, zraniteľní intelektuáli. V piatich poviedkach ich reprezentuje spisovateľ Hugo Sugestor, v jednej (Klobúk s pamäťou) Milan Barbarík a v próze Šelest autor vystupuje odkryto v prvej osobe. Striedavé využívanie polôh personálneho a priameho rozprávača zužuje manévrovací priestor. Namiesto širokospektrálnych obrazov či strhujúcich príbehov sú tu minisondy do prežívania hlavných protagonistov. Sebaodhaľovanie slúži ako zväčšovacie sklo problémových situácií. Spovedajúci sa hrdinovia cítia vinu. V ľudsky prirodzenej snahe očisty hľadajú, pýtajú sa, premýšľajú. Sú znepokojení. Pred ich vyplašeným pohľadom defilujú zdanlivo obyčajné veci, osoby, situácie, pokojným tempom sa odvíjajú obyčajné ľudské osudy. Nálada Tužinského „ľudských mikroskopov“ mení idylu na horor, maličkosti na hrozivé obludy a pokoj na hektický zhon: kastrácia kocúra, sklené oko v mláke, stojace staničné hodiny, kožený austrálsky klobúk, žltý pes na dunajskej hrádzi, trúchlivo letiace kŕdle holubov. Z textov vanie podmanivá atmosféra dunajských ramien a bratislavských uličiek. Veci a predmety akoby ožívali. V zvláštnej nálade sa momenty, na ktoré je zaostrený Tužinského mikroskop, stávajú zárodkami drám. Vnútorné napätie textov nespočíva v prekonávaní prekážok, ale vzniká v okamihu, keď si hrdina uvedomuje, že tento boj bojuje len sám. Ostatní nevedia, nepočúvajú, necítia. Možno nevedia, možno nechcú.
    Tragédia Tužinského hrdinov teda spočíva v tom, že ich nik neakceptuje. Autor ich štylizuje do polohy citlivých romantických, prípadne „širokých ruských“ (poviedka Šelest, v ktorej si môžeme prečítať niekoľko s citom vybraných citátov z Dostojevského) duší. Tragickosť zbytočnosti je ich osudom a zároveň jedinou zmysluplnou formou existencie. Bez pocitu zbytočnosti niet vydedenectva, smútku ani nostalgie – respektíve stávajú sa smiešnymi. Vina, ktorú hrdinovia ovzduším vznešenej ponurosti nenápadne presúvajú na spoločnosť (pričom nezabudnú na polohu sebaodhalenie), odrazu ostáva visieť na nich. Neschopný hrdina, ktorý nedostal príležitosť, je v očiach čitateľa veľký, pretože mu dokáže „našepkať“, čo všetko by dokázal, ak by...
    Radšej nie. Žiadne „keby“. Žiadna príležitosť. Ak čin, tak navzdory vedomému úsiliu (Žltý pes, Klobúk s pamäťou). Všetko pekné a zmysluplné existuje len vo vedomí protagonistu. Spoločnosť ho odmieta – a tak on odmieta spoločnosť.
    Nuž, citlivý kultivovaný človek sa motá veľkým cudzím svetom s majstrovskou štylistikou, citom pre detail a poetické čaro chvíle. Objavuje množstvo neduhov a zaujímavostí... Trápia len jeho – takže snaha vyriešiť ich miestami vyznieva ako rozhovor so sebou samým. Tužinského postavy však nepestujú samoreč, aby sa vyvraveli. Ich štylizované nadja v rétorických kľučkách dúfa, že osloví. Márne. Fuj, hnusný slepý svet.
    A svetom kráčajú príbehy, valia sa osudy. Pomimo človeka-mikroskopu. Jemnučký sivý zákal pokrýva sklené oko. Možno, že je to tak dobre. Aj v kvapôčke vody cítime atmosféru oceánu. Nie však jeho soľ.
    Miloš Ferko
    FERKO, Miloš: Nostalgické detaily (Ján Tužinský: Sklené oko). In: Knižná revue, roč. XI., 3. 10. 2001, č. 20, s. 5.