O obyčajnom živote na neobyčajnom území

  • Recenzované dielo

    Planéta Kaukaz
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/12
  • Autor recenzie

    Lucia Mattová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Vydavateľstvo Absynt v edícii Prekliati reportéri prinieslo na knižný trh fascinujúcu knihu Wojciecha Góreckého Planéta Kaukaz v slovenskom preklade Alexandra Horáka. Vďaka nej sa môžeme zahĺbiť do osudov ľudí, žijúcich pre nás na doteraz pomerne neznámom, no o to pútavejšom Kaukaze. V tejto knihe sa autor venuje najmä republikám severného Kaukazu – zložitej mozaike národov, kultúr, náboženstiev a jazykov. Načrtáva mentalitu, tradície a spôsob života Čečenov, Ingušov, Osetcov, Abcházcov a i., čím „prispel k poznaniu neznámeho a cez poznanie – aj k pochopeniu a zblíženiu“ – čo je nepochybne najväčší význam tejto prózy.

    Poľský reportér, historik a novinár Wojciech Górecki (1970) sa vo svojich dielach sústreďuje na problematiku Kaukazu a na špecifiká tamojšieho obyvateľstva (Planéta Kaukaz, 2002; Toast za prodków, 2010; Abchazja, 2013). Jeho vášeň pre tento región je v jeho tvorbe prakticky všadeprítomná. V Planéte Kaukaz majstrovsky popisuje panenské miesta, ktoré ešte „nezachytila televízna kamera“. Nepokojný región nasvietil z iného uhla a ukázal jeho pravú (pre Stredoeurópana neraz ťažko uveriteľnú) tvár. Z každého riadku cítiť Góreckého sympatie k obyvateľom Kaukazu, skláňa sa pred tajomnom a iracionalitou tamojšieho bytia: „Mágia bola všade okolo nás, vo vode aj vo vzduchu. Bola niečím prirodzeným, bežným, niečím, čo si človek prestane všímať. Pôsobili na nás sily, ktorým sme nerozumeli, ich prítomnosť sme však pociťovali na každom kroku.“

    Górecki berie rozpoltenosť Kaukazu ako niečo prirodzené. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa región medzi Čiernym a Kaspickým morom roztrieštil na desiatky uznaných i neuznaných štátov a republík. Precestoval ich všetky, pokúsil sa ich spoznať a pochopiť... Teraz svoje poznanie posúva čitateľom.

    Autor viackrát poukázal aj na zničujúci vplyv bývalého Sovietskeho zväzu, ktorý sa usiloval aj z obyvateľov severného Kaukazu urobiť ľudí sovietskeho typu. Strata kultúrnej pamäte a vlastného jazyka, odklonenie sa od horskej kultúry a zvykov dodnes rozdúchava odcudzenie, nepriateľstvo a kŕmi nenávisť. Górecki zdôrazňuje, že „na Kaukaze má slovo veľkú moc“ – môže rozhádať národy... Napriek počítačom, luxusným autám, džínsom a v niektorých prípadoch aj znalosti angličtiny ostávajú obyvatelia Kaukazu „divochmi“, majú iný temperament a inú vnímavosť. Vlastné dejiny sa pre Kaukaz stali pascou. Tak, ako nemožno uznať predkaukazské pahorkatiny za výlučné vlastníctvo jedného z horských národov, rovnako bezvýchodiskové sú krvavé konflikty, ktoré sa tu so železnou pravidelnosťou rozhoria.

    V neposlednom rade vyzdvihuje autor hrdosť a česť tamojších ľudí, ich nezištnosť a priateľstvo: „Na Kaukaze som nikdy nebol odkázaný sám na seba. Vždy, keď som potreboval pomoc, dostal som ju.“
     
    Lucia Mattová