O vytrvalom hľadaní vlastnej integrity

  • Recenzované dielo

    Postrehy emigrantky
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/06
  • Autor recenzie

    Mária Halašková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Jana Cviková premyslene a citlivo zostavila druhý výber textov Ireny Brežnej, ktoré túto autorku predstavujú v jej rôznorodých autorských polohách a ponúkajú pohľad na jej skúsenosť s emigráciou, na hľadanie vlastnej cesty v cudzej kultúre a jej angažovanosť v kultúrnych, spoločenských i politických otázkach dneška.
     
    Multikulturalizmus, otázky hľadania identity v cudzej kultúre či postavenie cudzinca v majoritnej spoločnosti sú dnes nepochybne dominantnými kultúrno-spoločenskými témami. Vplyv globalizácie a predovšetkým migrácie tieto otázky oživil v novom svetle a podnietil veľké množstvo kultúrnych projektov a umeleckých reflexií tejto problematiky. Výnimkou nie je ani aktuálna slovenská literárna produkcia. Irena Brežná je však špecifická. A to nielen tým, že patrí tak do švajčiarskej, ako aj do slovenskej literatúry (čo sme si na Slovensku uvedomili až pomerne neskoro). Téma hľadania identity na pomedzí kultúr u nej nie je žiadnou módnou záležitosťou. Možno povedať, že je to jej životná téma, podmienená emigráciou a v literárnej tvorbe premenená na neustálu otázku sebe a čitateľovi.
     
    Permanentný proces hľadania
    V poradí šiesta kniha Ireny Brežnej v slovenskom jazyku pozostáva z už publikovaných, aktualizovaných aj nových textov. Predstavuje druhý knižný výber, ktorý na základe premysleného zoradenia esejí, próz a reportáží vytvára zaujímavý kontext. Stretáva sa tu totiž dávne s menej dávnym, čím sa osvetľuje zmysel terajšieho a možno predikuje budúce. Niťou, na ktorú sa navliekajú jednotlivé texty, je emigrácia. Skúsenosť pre Irenu Brežnú nesmierne hlboká a determinujúca celý jej život. Emigrácia – a s ňou súvisiaca životná zmena – je tu centrálnym bodom, z ktorého autorka odvodzuje uvažovanie o sebe, o svojom najbližšom okolí, o spoločnosti, aj o štruktúrach moci. Svoju skúsenosť s vykorenením a s inakosťou vykresľuje reportážne presne (texty Zrak sklopený na pol žrde, Emigrantská existencia), ale aj hlboko metaforicky (Plávam, teda som). Tému okupácie Československa približuje zo svojej perspektívy (Môj okupant), ale ponúka aj pohľad zvonku (Za vašu i našu svobodu!). Emigrácia sa v knihe tematizuje ako zlom, datovaná zmena, ale aj spúšťač procesu uvažovania o vlastnej integrite, ktorá nie je definitívna, ale neustále sa vyvíja.

    Špecifickú kultúrnu identitu Ireny Brežnej podčiarkuje aj jej autorský výraz. Čitateľ plynulo prechádza z reportážneho štýlu do esejí a próz, pričom stále má pred sebou autorku, ktorá veľmi citlivo vníma a reflektuje spoločenské dianie. Výber tvoria texty vznikajúce na časovej osi tridsiatich šiestich rokov, čo samo osebe poukazuje na hĺbku, s akou autorka k téme pristupuje. Nejde pritom len o zoradenie už existujúcich textov, pretože práve autorské korekcie poukazujú na neustále premýšľanie otázky cudziny a vlastného miesta v inej kultúre. Ak sa List čiernemu synovi v aktuálnom výbere zmení na List synovi, nejde len o zmenu názvu. Možno to pochopiť aj ako poukázanie na istý posun vo vnímaní inakosti. Rozhodne iný tón však Brežná zvolila v komentári aktuálnej diskusie o krajnej pravici, pred ktorou varuje v texte Hovoria o Európanoch, nie o ľuďoch.
     
    Metafora zadných dvorov
    Zásadným posolstvom knihy je posun v spôsobe uvažovania o asimilácii a integrácii, na ktoré v tvorbe Ireny Brežnej poukazuje najmä metafora zadných dvorov. Ak si v poslednom románe Nevďačná cudzinka hrdinka vyhradzuje právo na vlastnú cudzotu, v poslednom texte recenzovaného výberu – Moje srdce visí na topoli – sa autorka posúva ďalej: „Naozaj ma omrzelo vystupovať na školách, v literárnych domoch či na cirkvou organizovaných podujatiach vo švajčiarskych mestečkách a dedinkách ako profesionálna cudzinka. Už žiaden cudzinecký folklór. [...] V duchu som spálila osvedčenie o svojej interkultúrnej kompetencii, čo som si sama vystavila.“ „Len čo som zo svojho slovníka vyškrtla národné prívlastky, prekonala som právo na cudzotu.“ Brežná sa v knihe akoby posúva z pozície bojovníčky, aktivistky a mediátorky v kultúrnom dialógu a obracia optiku viac na seba.

    Postrehy emigrantky sú výberom, ktorý ukazuje Irenu Brežnú ako angažovanú ľudskoprávnu aktivistku, vynikajúcu reportérku a prozaičku s veľmi príťažlivým štýlom. Skúsenosť s neslobodou a emigráciou v nej podnietili humanitárnu aktivitu v Guinei, Rusku, Čečensku. Vzťahy so zahraničnými novinármi a ľudskoprávnymi aktivistami, ich ťažké osudy a osobná zanietenosť autorky, to všetko je vtlačené v jedinečnom rukopise. Hľadanie vlastnej identity v tomto výbere prekračuje hranice štátov či národov. Vlastne sa nad ne povznáša. Irena Brežná totiž v závere knihy presúva pozornosť z „veľkých udalostí“ a „veľkých máp“ na seba: „V istej chvíli som musela začať počítať k ľudstvu aj samu seba a pripustiť neslýchanú vec, že statočný čin je i to, keď sa postarám aj o tú ľudskú bytosť, ktorou som ja sama. Bol to obrat o stoosemdesiat stupňov a trval mi celé roky.“

    Postrehy emigrantky sú výberom, ktorý sa oplatí prečítať a spolu s Irenou Brežnou sa znovu zamýšľať nad otázkou domova, cudziny, slobody, tolerancie a ochoty pomáhať.
     
    Mária Halašková