Od Cyrila a Metoda až k Matici slovenskej

  • Recenzované dielo

    Slovenské osudy – slovenský osud
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/10
  • Autor recenzie

    Ivan Szabó
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Jozefovi Markušovi bolo už od začiatku písania knihy jasné, čo v knihe má byť, čo bude obsahovať, no jeho čiastočným problémom bolo, ako „túto žiaducu obsahovú náplň dostať (uložiť) do prijateľných rozsahových rámcov“. Napokon sa rozhodol, že obsahom knihy bude slovenskosť so všetkými jej vnútornými a vonkajšími súvislosťami „v celom časovom i priestorovom rozsahu i dosahu“. Jeho cieľom bolo odhaliť slovenskú dušu, ducha, srdce i hlavu. Vychádzal zo syntetických vyjadrení, analýz mnohých autorov a, samozrejme, aj jeho vlastných. Pri písaní zohľadňoval aj ďalšie pohľady na osobnostné osudy dokresľujúce slovenský národný osud. Z týchto materiálov pri písaní narazil na dramatickosť, ba až tragickosť veľkých individuálnych slovenských osudov „v ich imanentnej, aj keď často dosť utajenej, zakrytej väzbe s celkovým slovenským osudom a jeho drámou“.

    Kniha s takýmito veľkými ambíciami musí mať premyslenú pevnú štruktúru, z ktorej sa potom napĺňa jej obsah. Je prirodzené, že dôležitú úlohu z tohto aspektu hrá časová os, ktorú autor začal dávnovekom slovensko-slovanských stôp na našom území. Nie príliš dostatočné množstvo archeologických i jazykovedných podkladov vytvára úrodnú pôdu na viacero hypotéz („veľa len odhadujeme, ak nechcem povedať, že hádame“). Z tohto pohľadu je názorným doplnením textu tabuľka dokladov o existencii človeka na území Slovenska, uverejnených vo viacerých odborných publikáciách historikmi či vedcami.

    Po úvodnej všeobecnej kapitole o dávnoveku nasleduje kapitola o príchode slovanských kmeňov a o entogenéze Slovákov a autor opäť poukazuje na viacero hypotéz, súvisiacich s touto kapitolou. Autor sa opiera o názor, že slovenské osudy a slovenský osud sa vyvíjali v podstatnej súvsťažnosti s kresťanstvom a slovenstvom. Slováci a ich predkovia nevstúpili do dejín v pohanskej fáze svojho vývinu, ale ich vstúpenie do dejín je spojené s kristianizáciou a s kresťanstvom v 9. storočí, ktoré u nás „dosiahlo svoju solídnu úroveň“.

    Ďalšie miesto v našich dejinách má knieža Pribina, jeho syn Koceľ, potom Veľkomoravská ríša a cyrilo-metodská misia, ktoré povzniesli existenciu Slovákov o niekoľko stupňov vyššie v dejinách. Jozef Markuš píše o „staroslovenskej mojmírovsko-rastislavovsko-svätoplukovskej a cyrilo-metodskej kapitole vývoja našich osudov v Európe“ a o nasledujúcom dejinnom osemstoročnom úseku, keď „Slováci mlčia v dejinách a dejiny mlčia o Slovákoch“. Markuš však pripomína, že to mlčanie je iba zdanlivé, a snaží sa túto zdanlivosť potvrdiť faktami. Napr. aj tak, že v storočiach „slovenského mlčania“ sa desať slovenských alebo slovenskými nitkami viazaných osobností ocitlo na stolci uhorského prímasa. A podobne argumentuje literátmi, vedcami, výtvarnými umelcami...

    Mestá boli viacnárodnostné, bol v nich maďarský, nemecký, no i slovenský živel, ktorý sa rozrastal a mohutnel, až dostal svoju kodifikovanú reč (Bernolák a bernolákovci, Štúr a štúrovci). Veľkú časť svojej knihy venoval Jozef Markuš Matici slovenskej ako ustanovizni, ktorá zohrala významnú úlohu v slovenských osudoch s poukázaním na fakt, že „v dejinách Matice slovenskej ako by sa v istej podobe zopakovali ‘veľké’ dejiny Slovenska a Slovákov“.

    Maticu slovenskú rozčlenil do siedmich častí, počnúc prvým, dvanásťročným obdobím (1861–1875), v ktorom sú zarátané aj dva roky príprav, až po súčasnosť (siedma Matica slovenská 1990–doteraz). Vznik Matice privítal Svetozár Hurban Vajanský slovami: „Prvý raz od vekov Slovák videl úspech...“ Medzi siedmimi kapitolami nastalo však aj obdobie „bez Matice,“ ktoré vzniklo po jej zrušení medzi rokmi 1875 až 1919. Jozef Markuš však zdôraznil, že ani toto obdobie „bez Matice“ nebolo bez slovenských myšlienok, slovenských osobností a bez kultúrneho rozvoja. V kapitole Matica slovenská od roku 1990 až doteraz avizuje autor, že tomuto obdobiu sa chystá venovať v ďalšej publikácii. V závere knihy sa autor pokúsil o akési zhodnotenie priebehu dejín, no neobišiel ani pohľad na slovenskú letoru, vyjadrenú v charakterových črtách Slovákov, uväznenú v pojmoch závistlivosť, nežičlivosť, no i zhovorčivosť, utiahnutosť, zmysel pre rodinu, kamarátstvo atď. Obsažná, dobre napísaná kniha iba zdôrazňuje autorovu rozhľadenosť v uvedenej problematike a je prínosom v inom uhle pohľadu na slovenské osudy či slovenský osud.
     
    Ivan Szabó