Od malých vecí k veľkým významom

  • Recenzované dielo

    Nábrežie
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/10
  • Autor recenzie

    Ján Gavura
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Už je to nejaký čas, odkedy básnik Ján Buzássy obdivuje viac krásnu harmóniu metronómu než voľnejší pohyb hudobných sekvencií a viet. Aj takto, parafrázujúc Ezru Pounda, by sa dala opísať Buzássyho voľba viazaného verša a dvojice kvartet, „polsonetov“, ktorými napĺňa svoj básnický zápisník. Základná voľba určená metr(ón)om býva vnímaná ako záťaž a ako vynútená poslušnosť voči pravidlám, v správnych rukách sa však stáva liacami, ktorými sa usmerňuje cesta vpred.

    Buzássy znova potvrdzuje, že patrí medzi špičkových básnikov, môže si trúfnuť aj na tie najťažšie témy o láske, duši, Bohu, zmysle života bez toho, aby vyznel banálne alebo pateticky. Nie všetky básne Nábrežia sú vydarené rovnako, ale v najlepších sa blíži k maximálnym vrcholom, aké poézia tohto typu môže ponúknuť.

    Tajomstvo básnikovho úspechu je v tom, že vie odhadnúť nielen to, čo je pre čitateľa dôležité (atraktívne, potrebné, užitočné), ale dokáže nájsť v básni pre čitateľa miesto. Veľká časť poézie (umenia) robí chybu, keď svoju pozornosť získava odhaľovaním vlastných intímnych miest – telesných, duševných, detailmi myšlienok a túžob –, prúdom vedomia či na spôsob spovede. Detabuizácia po čase vyprázdnila svoje témy, až ostáva priestor iba pre bizarnosť, ktorá krátkodobo zaujme, ale nemá veľkú váhu. Väčšina Buzássyho básní by prešla skúškou správnosti, akú svojho času pomenoval Zbigniew Herbert a v parafráze znie – teš sa z poézie, kým ju nepoužívaš na útek zo skutočnosti.

    V Buzássyho poézii sa od skutočnosti neuteká, dokonca aj veci, ktoré sú hravé a vtipné, sú dôsledkom predstavivosti (schopnosť vidieť aj to, čo je neviditeľné) a nie fantázie (čo by bolo, keby): „Drevená dlážka ticho hovorí / o tom, kto tu bol, a kto tu šliapal, / meral tie blízke svetské priestory, / a kto v nich zanechal svoj ľudský zápal. // Vrzne aj keď nikto nestojí, / to ona zachováva jeho pohyb, / pohyb v imaginárnom pokoji, / ktosi tu žije, bez najmenších pochýb.“ Citovaná báseň so všedným názvom Drevená dlážka (s. 24) vôbec nenasvedčuje tomu, že pôjde o poéziu, o umenie, ktoré si takmer vždy stanovuje absolútne ciele. Táto zameranosť na malé je prvým kontrapunktom, ktorého kontrastný charakter posilňuje deklamatívny ráz viazaného verša. Básnik si vyberá za tému vŕzgajúcu dlážku, pripomínajúcu človeka, ktorý po nej kedysi chodil. Autor dlážku oživuje, personalizuje, robí z nej svedka, vytvára tajomnú, melancholickú náladu čohosi (azda aj kohosi) strateného, čo sa viac nevráti. I keď sa na prvý pohľad zdá, že pôjde o deskriptívnu atmosférickú báseň, ukrýva sa v nej jeden podstatný zvrat – záverečný verš nepodáva referenciu na to, čoho viac niet, pretože tu naozaj je niekto, kto tu „bez najmenších pochýb“ žije. Je to lyrický subjekt a autor zaznamenaného pozorovania, ktorým sa nanovo napĺňa význam básne o ďalšiu úroveň.

    Buzássyho úloha básnicky zaujať takouto formou je ťažká – dá sa povedať, že zlyhanie číha na každom kroku. Stačí, že téma nebude podaná dosť prekvapivo, alebo niekde zaškrípe rým a rytmus a na celú báseň doľahne tieň pochybenia. V pomerne veľkom výbere (pretože pri takýchto krátkych žánroch sa vždy vyberá z množstva textov) je len málo básní, ktoré editor či autor nemusel zahrnúť. Zmysel básnického zápisníka je však aj v tom, že pokrýva celú šírku ľudského žitia od prebúdzania po snívanie, od zoon politikon až po privátne sebaspytovanie. Najcennejším Buzássyho talentom je schopnosť poéziou vysloviť definície, v ktorých zúročuje skúsenosť človeka so svetom a básnika so slovom. Kdesi v pozadí cítiť školenie na poézii šesťdesiatych rokov, na konkretistoch, od ktorých si na viacerých miestach požičia gríf, od Válkovej skepsy, ale v podstate ostáva typicky svoj: mysliaci empirik, ktorý skúma záležitosti srdca. Literárnych kritikov často miatol racionálne vedený jazyk, pre ktorý sa Buzássymu pripisovalo miesto medzi filozofujúcimi autormi. V jadre však skúmal a skúma najmä lásku, vzťahy, vzájomnosť a ich prejavy v spoločnosti.

    Už viackrát sme mohli zažiť, že aj v pokročilom veku si básnici udržiavajú bystrý úsudok (v našom okolí vynikajúci Czesław Miłosz, Jaroslav Seifert či Karel Šiktanc). Je to čas, keď sa prirodzene ukazujú rozdiely medzi podstatným a účelovým, čo sa dá pomenovať aj ako rozdiel medzi tým, čo je skutočne prospešné, napĺňajúce život (dokonca aj v kresťanskej perspektíve večnosti) a tým, čím náš jedinečný čas – ako to hovorí známa frazéma – doslova zabíjame.
     
    Ján Gavura