Odkaz pre revolucionárov s červeným pohľadom

  • Recenzované dielo

    Pol Potov úsmev
  • Autor recenzie

    Daniel Hevier ml.
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Citát: „Sme si rovní, ale niektorí vidia v tme lepšie. Nechajme ich, aby sa ujali vedenia. Niektorí vidia zmenu jasnejšie. Nasledujte nás, súdruhovia. Nájdeme rýchlejšiu cestu.“ 

    Aké ľahké je zmanipulovať spoločnosť a ako ťažko sa potom vyrovnať s následkami, o tom vypovedá knižka švédskeho spisovateľa a aktivistu Petra Fröberga Idlinga. Jazva, ktorá zostala v Kambodži po vláde Červených Khmérov, sa dodnes nezahojila. Pritom všetko mohlo a malo byť inak. Hrdý národ s tradíciami kráľovskej ríše viedol princ Sihanuk, ktorý ľud oslobodil od Francúzov, no vypätá a zamotaná situácia v regióne mu komplikovala panovanie. „Za kopcami“ striehli severní Vietnamci, v kráľovstve hrozil štátny prevrat, a americké tajné služby tu tiež mali svoje záujmy. Túto zložitosť Idling rozmotáva hneď v úvode, inak čitateľ nemá šancu pochopiť, prečo boli Červení Khméri pre mnohých jedinou šancou na spásu. Na trpkú skúsenosť z oklamania sa pozerá z pohľadu domáceho obyvateľstva i zahraničných účastníkov.

    Dnes už vieme, že vláda Červených Khmérov bola jednou z najhorších na svete a Kampučia, ako sa za bývalého totalitného režimu Kambodža volala, patrila k najizolovanejším krajinám. Pod rúškom anonymity a propagandy oklamala svet. Do svojho „dvora“ vpustila iba oficiálnu delegáciu „spoločnosť priateľov Švédska a Kampučie“ tvorenú štyrmi ľavicovo orientovanými intelektuálmi, v čase, kedy svet rozdelila príslušnosť k východnému či západnému bloku. Idling priznáva, že i jeho rodičia, podobne ako mnoho ľavicovo orientovaných Švédov, uverili Pol Potovej demagógii, najmä pod vplyvom reportážnych poznámok svojich krajanov.

    A čo oni? Prejavujú dnes ľútosť, cítia sa zneužití, alebo stále veria, že bez vetra sa ani lístok nepohne? Peter Fröberg Idling sa vydáva po ich stopách do súčasnej Kambodže, kde obyvateľstvo tvoria potomkovia obetí, ale aj bývalých funkcionárov, dozorcov a ľudí zodpovedných za genocídu vlastného národa. Musel tak spraviť, aby sa na vlastné oči presvedčil, akú spúšť po sebe zanechala revolúcia Červených Khmérov. Veď od širokého úsmevu diktátora, ktorý hrával futbal, bol muzikálny a študoval vo Francúzsku, si sľubovali lepší zajtrajšok aj Idlingovi príbuzní. Namiesto zlepšovania životnej úrovne prišlo vysídľovanie z miest, premena na agrárnu spoločnosť, väznenie, mučenie, zabíjanie a utopický cieľ, kde „ja malo v čom najväčšom rozsahu nahradiť my“. Nebolo to jednoduché, po dvadsiatich piatich rokoch je ťažké sledovať stopy a vypátrať ešte žijúcich zodpovedných a dokázať im zločiny. Autor sa skúša dostať Pol Potovi pod kožu, no zároveň vyvracia mnohé mýty s ním spojené, napríklad, že režim zabíjal ľudí s okuliarmi ako symbol intelektu. V konštatovaní, že čiernobiely obraz napokon všetko zakryje, vidí symptóm dejín. Kúsky svedectiev a prebádané archívne materiály vytvárajú bolestivú skladačku zlyhaní pochopiteľných vo vtedajších súvislostiach. Idling síce tvrdo neútočí na svojich rodákov, ale nemôže pochopiť, ako niektorí ani po rokoch nedokážu poprieť obhajobu režimu, pre ktorý boli jeho vlastní občania iba pracovnou silou, a keď sa mu znepáčilo ich správanie, bez náznaku súcitu sa ich pod zámienkou zbavil. Akoby sa bránili zaprieť svoje minulé idealistické „ja“. Neobstojí ani znižovanie počtu obetí, Idling toto „len“ odsudzuje ako neskutočný cynizmus: „zohráva vôbec nejakú úlohu, ktoré číslo je správne?“

    Švédsky novinár sa ani neusiloval spraviť ucelenú analýzu Pol Potovej osobnosti alebo jeho lojálnych druhov, podrobnejšie však prešiel spôsob myslenia organizácie, jeho hierarchiu a systém trestných táborov. Vybral sa do toho  najznámejšieho, S-21, ktorý nechal Pol Pot urobiť z jednej miestnej školy. Práve na tomto mieste sa mohol presvedčiť o rozdielnosti v porovnaní s gulagmi či koncentračnými tábormi. Na rozdiel od Osvienčimu sa sem nedostávali tí, ktorých vina sa prenášala v krvi či génoch, ale v myšlienkach. Tu pochopil celú absurdnú hrôzu - potencionálnym kontrarevolucionárom mohol byť každý jeden občan Kampučie, vrátane samotných dozorcov. Režim odstránil náhodu, a všetko, čo negatívne ovplyvňovalo chod krajiny, bola konšpirácia a sabotáž.

    Kniha Pol Potov úsmev je viac než reportážnou literatúrou. Okrem toho, že je dobre napísaná, prináša nové zaujímavé fakty a má aj istý presah, s ohľadom na súčasnú kritickú situáciu vo svete. „Aké chyby budú ďalšie generácie vyčítať nám?,“ pýta sa Idling pohnutého čitateľa. Revolucionárom s červeným pohľadom, ľuďom nekladúcim otázky a ľahostajným charakterom odkazuje: „Mám strach, že to pochopím až neskôr, a budem preklínať svoju súcitnosť.“

    Daniel Hevier ml.