Opitá loď – výklad a preklad

  • Recenzované dielo

    V šestnástich rokoch muž
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/05
  • Autor recenzie

    Ľubomír Feldek
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Keď ma redakcia KR vyzvala, aby som urobil interpretáciu prekladu niektorej Rimbaudovej básne, nemusel som dlho rozmýšľať nad výberom básne. Le Bateau ivreOpitá loď sa núka sama. Nie náhodou je to najslávnejšia autorova báseň: mladučký Rimbaud (narodil sa 20. októbra 1854 a zomrel 10. novembra 1891) mal pri jej písaní v ruke samé esá – čiže nie jednu, ale hneď niekoľko inšpirácií. To, že viac ráz vraj prečítal Verneov román Dvadsaťtisíc míľ pod morom, ktorý vyšiel v roku 1870, bola iba jedna z nich.
     
    Hoci Rimbaudov talent sa prihlásil už skôr, tentoraz bol autor rozhodnutý predviesť ho tak, ako dosiaľ nikdy. Po viacerých chlapčenských útekoch z rodného Charleville sa v septembri 1871 znova vybral do Paríža – no nie už naslepo, ale na pozvanie básnika Paula Verlaina. Rimbaud to prvé stretnutie s ním bral veľmi vážne – veď o pár dní mal mať „už“ úctyhodných sedemnásť rokov. Nechcel medzi parížsku básnickú elitu prísť ako mladé a iba načúvajúce ucho, ale už ako dospelý básnik, ktorý sám má čo povedať. Vedel už, aký veľký talent dostal od Boha, a chcel, aby si to uvedomili aj iní. Nie je vraj celkom vylúčené, že Opitá loď vznikla až vďaka atmosfére a vplyvu parížskej bohémy. No prevahu má názor, že na stretnutie s Parížanmi si Rimbaud priniesol báseň už hotovú. V Paríži sa mu venovali najmä Verlaine, Banville a Cros – a tí zrejme pochopili, že o písaní básní mu len ťažko môžu povedať čosi nové, nanajvýš ho mohli naučiť pár nových nerestí: piť absint, fajčiť hašiš. S Verlainom nadviazal homosexuálny vzťah.

    Prirodzene, samotná túžba predviesť svoj talent na napísanie dobrej básne nestačí. Aj veľký talent sa môže realizovať len ak sa mu lepia na päty veľké zážitky. Veľký talent je aj preto veľký, že to tuší a sám sa o ne usiluje. Svojimi útekmi z domu si ich organizoval aj Rimbaud – a získať ich mu pomáhali aj dejinné udalosti. K jeho silným zážitkom určite patrila prusko-francúzska vojna (trvala od 19. júla 1870 do 10. mája 1871). Už pri svojom putovaní v roku 1870 zazrel niekde pri ceste mŕtvolu vojaka a napísal o ňom krásnu báseň Spáč v údolí. Keď 25. februára 1871 utiekol z domu tretí raz a namieril si to rovno do Paríža, mohol tam 1. marca vidieť, ako pruské vojsko defiluje po Champs-Élysées. Či bol v Paríži znova aj počas Parížskej komúny, ktorá trvala od 18. marca do 28. mája 1871, nie je potvrdené – obsah niektorých jeho básní to však naznačuje.

    Medzi najsilnejšie kolektívne emócie, ktoré urýchľujú dozrievanie básnikov, patrí túžba po slobode a sociálnej spravodlivosti. Pre vznik Opitej lode však boli dôležitejšie Rimbaudove emócie osobné. Vyrastal v rodine bez otca, no o to pevnejšou rukou v nej vládla matka. Rimbaud sa proti jej nadvláde od detstva búril, raz úspešne, inokedy menej – po každom úteku z domu ho totiž matka vždy dotiahla nazad domov. Tu kdesi som našiel aj ja ako prekladateľ básne istotu, že sa nepomýlim, ak budem Opitú loď chápať ako Rimbaudov autoportrét.
     
    Prečítajme si z tohto pohľadu najprv originál – a potom aj niektoré české a slovenské preklady. V origináli Rimbaud hneď na začiatku básne hovorí:
     
    Comme je descendais des Fleuves impassibles,
    Je ne me sentis plus guidé par les haleurs:
    Des Peaux-Rouges criards les avaient pris pour cibles,
    Les ayant cloués nus aux poteaux de couleurs.
     
    Z originálu sa dozvedáme, že tí, čo bránili lodi v slobodnom pohybe, boli „les haleurs“ – podľa slovníka ľudia vlečúci loď. Usudzujem, že po brehu a proti prúdu – po prúde si loď dá rady aj sama. A ak Indiáni pomohli lodi zbaviť sa „les haleurs“, ten krutý incident sa musel takisto odohrať na brehu. No prečo potom Rimbaud tvrdí, že loď je nimi aj „vedená“ („guidé par les haleurs“)? Nehovorí nám tým nič iné, iba to, že panovačnosť jeho matky nebola len živelná, ale aj uvedomelá, že matka bola o svojej „vedúcej úlohe“ aj presvedčená.

    Prvý český prekladateľ Karel Čapek si potrpel na vernosť originálu, a tak tým, že použil slovo „veden“, zachoval aj túto „vedúcu úlohu“. Dal si však záležať aj na tom, aby v slovnej zásobe češtiny našiel ideálny ekvivalent pre francúzske slovo „les haleurs“, a tým, že použil slovo „vláčník“, jednoznačne skonštatoval, že tú loď ktosi vlečie.
     
    Když po Řekách jsem plul, jež bezcitně se valí,
    Tu necítil jsem se už veden vláčníky;
    z nich řvoucí Rudoši si terčů nadělali,
    je nahé přibivše na pestré kolíky,
     
    Ďalší český prekladateľ Vítězslav Nezval pochopil túto situáciu inak:
     
    Když plul jsem po Řekách, jež nelítostně pádí,
    tu jednou musil jsem dát sbohem lodníkům
    křiklaví divoši k nim vpadli v lodní zádi
    a nahé přibili je k pestrým kolíkům.
     
    Keď sa však z „les haleurs“ stanú „lodníci“, ani incident sa už neodohrá na brehu, ale „v lodní zádi“. Zdanlivo je to maličkosť – až na to, že báseň je potom o inom. Je o absolútnej slobode, ktorú získala loď, keď sa vymkla z moci posádky.

    No ak uveríme, že za slovom „les haleurs“ sa skrýva pani Rimbaudová, ak uveríme, že Opitá loď je sám Rimbaud, ktorého späť, hore prúdom, vždy znova a znova ťahá materinské lano (takmer nás to tu zvádza urobiť preklep a napísať lono), ak vieme, že po svojich útekoch sa musel vždy vracať do Charleville, musíme Nezvalov výklad odmietnuť.
     
    Iste aj vďaka obľúbenosti českých prekladov na Slovensku bola neskôr táto báseň niekoľko ráz preložená aj do slovenčiny. Preložili ju spoločnými silami P. G. Hlbina a Ľ. Ondrejov, ďalej Štefan Žáry, Vladimír Reisel a Ján Stacho. Všetky tie preklady vznikali v čase, keď na Slovensku nebolo ešte zvykom ísť inou cestou, než akou šli české preklady a výklady. Zrejme ich berie do úvahy aj Štefan Žáry, keď v roku 1948 prekladá prvú strofu takto:
     
    Keď som šiel po Riekach dol’ neľútostným prúdom,
    bol som rád, že ma už nehatia vlačníky:
    krikľaví divosi v nich vznietli plameň s trúdom
    a mužstvo pribili na pestrí kolíky.
     
    Zo slovného spojenia „nehatia vlačníky“ pekne vidíme, ako sa Žáry usiluje o kompromis: preberá Čapkov ekvivalent slova „les haleurs“, no prijíma už Nezvalov výklad. Takisto Ján Stacho v roku 1964 akceptuje Nezvalov výklad – no aj on slovným spojením „ťah lán“ pripúšťa, že je tu ešte aj akási opačným smerom pôsobiaca sila. Zaregistrujme aj to, ako si Ján Stacho – príslušník Trnavskej skupiny, ktorá pokladala Rimbauda za svoj vzor a oporu svojho konceptu zmyslovo-konkrétnej poézie – všíma farebnosť originálu. Rimbaud hovorí, že koža Indiánov je červená a kolíky farebné – a Stacho dbá, aby sa to nestratilo ani v preklade.
     
    Za plavby po Riekach, po neľútostných tokoch,
    Ťah lán som necítil, vymknúc sa mornárom:
    Červenokožci ich vyzliekli pri útokoch
    A vreštiac pribili k farebným stožiarom.
     
    Každému sa môže páčiť iný preklad – a tak, čo sa krásy prekladu týka, nerobím nijaký rebríček. Aj keď sú výklady rôzne, kráse prekladov to nemusí škodiť. Čapkov preklad je rovnako krásny ako Nezvalov, krásny je preklad Stachov, a pôvab nestratil ani ten Žáryho. A, mimochodom, pekné prekladateľské prístupy k Rimbaudovej básni nachádzame aj v ďalších jazykoch. Ani nemecký prekladateľ Paul Celan nemal s hľadaním ekvivalentu slova „les haleurs“ nijaký problém – nemčina disponuje slovom „der Treidler“. V angličtine jestvuje napríklad aj nerýmovaný preklad Samuela Becketta (ten ide nezvalovskou cestou a „les haleurs“ prekladá ako „the boatmen“). Jestvujú aj výborné preklady, ktoré ponechali slovo „les haleurs“ nepreložené.

    Znova však chcem povedať, že mňa – možno aj preto, že som dramatik, ale najmä preto, lebo chápem túto báseň ako Rimbaudov autoportrét – Nezvalovo jednosmerné riešenie neuspokojilo. Som si istý, že sa v básni odohráva súboj dvoch protismerných pohybov – pohybu po prúde a pohybu proti prúdu. Na Slovensku sme sa ťahaním lodí proti prúdu nezaoberali, a teda ani v jazyku nemáme nijakých burlakov – pomohol som si však slovami „záťah“ a „ťahač“, a aby ani náhodou nevznikla pochybnosť o tom, ako to myslím, poslal som ťahačov proti prúdu ešte aj s pomocou slova „vrátiť“.
     
    Po krutých Prúdoch som klesal, už nespútaný
    záťahom lodných lán, čo by ma vrátiť chcel.
    Ťahačov na koly pribili Indiáni,
    s revom si spravili terče z ich nahých tiel.
     
    Takže ešte raz: Myslím si, že táto báseň je Rimbaudovým autoportrétom a že slovo „les haleurs“ je metafora pani Rimbaudovej. Potvrdzuje to aj koniec básne:
     
    Je ne puis plus, baigné de vos languers, ô lames,
    Enlever leus sillage aux porteurs de cotons,
    Ni traverser l’orgueil des drapeaux et des flammes,
    Ni nager sous les yeux horribles des pontons.
     
    Vo všetkých doterajších českých aj slovenských prekladoch sú tie „pontóny“ zachované.

    V mojom preklade takisto:
     
    Ó, vlny ustaté! Už nevládzem viac hravo
    predbehnúť každú loď, čo pláva s bavlnou,
    či chrbát ukázať aj lodiam s vlajkoslávou
    a ostražitému pohľadu pontónov.
     
    No čo tam vlastne tie „pontóny“ hľadajú? Zdanlivo to nie je silná pointa, ba v porovnaní s inými Rimbaudovými pointami je až podozrivo slabá. Keď sa však budeme tým slovom zaoberať o chvíľu dlhšie, natrafíme aj na jeho vedľajší význam: nešlo vždy len o duté plavidlo, používané pri stavbe mostov, pontónovú konštrukciu kedysi vraj mávali aj plavidlá, ktoré sa používali na transport väzňov. To nám vysvetľuje, prečo sa v niektorých anglických prekladoch Opitej lode stretávame na tomto mieste so slovami „hulk“ alebo „prison ship“. Niet pochýb, že aj za tými „pontónmi“ sa skrýva pani Rimbaudová.

    Logiku to má aj z hľadiska stavby básne. Akoby básnik v jej závere urobil metaforu metafory – na samom konci posledného verša nám „pontóny“ pripomenú úvodnú metaforu „les haleurs“.
     
    Ťažko chorý Rimbaud zomrel v Marseille 10. novembra 1891 vo veku 37 rokov. Po smrti ho previezli do jeho rodného Charleville a tam ho aj pochovali. Pohrebný sprievod tvorili sestra Isabelle a pani Rimbaudová.

    Náš výklad slova „les haleurs“, čiže to fátum, nad ktorým Rimbaud nechal v básni triumfovať Indiánov a v živote sa mu pokúšal uniknúť ešte zložitejšie, potvrdila napokon aj jeho smrť.
     
    Ľubomír Feldek