Pieseň nórskych hôr

  • Recenzované dielo

    Večne spievajú lesy
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/01
  • Autor recenzie

    Zuzana Belková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    „Tá kniha je ako stará platňa, dokonca s takým chrapľavým hlasom,“ píše o Gulbranssenovom románe Večne spievajú lesy bloger Martin Šuraba. Laika (a ešte k tomu mierne patetického, staromilsky romantického a výraznejšie nedotknutého literárnou teóriou) si do svojej úvahy o kultovom znovu vydanom diele v preklade Karola Rypáčka vyberám preto, lebo reprezentuje jednu možnosť jeho prijatia súčasným čitateľom. Akou čitateľkou slovenského vydania zo 60. rokov som v 90. rokoch 20. storočia bola ja, to si pamätám celkom dobre: vďačnou, lačnou po príbehu a naladenou na severskú patinovanú poetiku.

    Aký bude čitateľ trilógie, ktorá prichádza v jednej knihe, v slušnom dizajne a s ambíciou zasiahnuť novú čitateľskú generáciu, to môžem len hádať. Ak by som – vzhľadom na veľkorysý charakter severskej rodovej ságy s rozmermi generačného románu úplne nevhodne – použila ekonomickú terminológiu: próza má aktíva, aj pasíva. A záleží len od konkrétneho čitateľa, v akom nastavení ho kniha zastihne: či k nemu príde ako k človeku otvorenému voči nenáhlivému tempu monumentálnej metafory dramatických ľudských vášní na pozadí rovnako dramatickej prírody, alebo sa s ním, bohužiaľ, stretne už ako s človekom presýteným konvenčnými podnetmi, ako s čitateľom vyžadujúcim vyššie tempo a možno aj silnejšie stimuly, než aké stačili súčasníkom autora v čase vydania románov (Večne spievajú lesy – 1933, Zo Smrtnej hory fúka – 1934, Niet inej cesty – 1935).
     
    Bjørndalovská trilógia
    K „aktívam“ próz aj v súčasnosti naisto patria archetypálne momenty protagonistov v silných, existenciálnych situáciách, zasadenie do fascinujúcej škandinávskej prírodnej scenérie, či romantizujúci kolorit večného boja v prírode v paralele s večnými bojmi v ľudských dušiach. Protagonisti Gulbranssenovho efektne vybudovaného sveta sú výnimoční, rozorvaní, etika a hodnoty nie sú pre nich prázdnym slovom. Robia chyby, tragicky ich ľutujú, zdravý úsudok im zatemňujú striedavo materiálne statky a kolosálna sila emócií pod zdanlivo chladným vonkajškom.

    Príbeh starobylého „medveďobijského“ rodu Bjørndalovcov, ktorý sa začína ešte okolo roku 1760, ponúka trochu tajomna, mnoho (atraktívnej) drsnosti, veľa (apriórnej) vzbury, štedrú dávku (natesno zväzujúcich) tradícií, ale aj lásky – či už k žene, prírode alebo aj k samotnému životu. So značnou dávkou zveličenia vravím, že sa to dá čítať ako telenovela, ale aj ako symbolický príbeh s existenciálnymi črtami.

    Úspešný nórsky román bol od svojho prvého vydania preložený do viac než tridsiatich jazykov. Nechýba mu rozmer reflexie sociálnych javov: inak v ňom uvažujú horali izolovaní v náročných podmienkach neustálej interakcie medzi človekom a neľútostnou (a zároveň krásnou) prírodou, inak obyvatelia neďalekého poľnohospodárskeho kraja a úplne inak bohatí kupci v priľahlých mestečkách.

    Téza o pokroku, ktorý nemožno zastaviť, tu síce explicitne formulovaná nie je, ale v podtexte sa určite nachádza. Gulbranssen románovo smúti za fenoménmi, ktoré sa počas historického vývoja síce ukázali ako uhrančivo príťažlivé, avšak zároveň neudržateľné a neproduktívne. Jeho štýl čerpá z bohatej tradície severských ság a dodáva dobe vzniku primeranú aktualizáciu v podobe lyrizovania, poetizovania a symbolov v pôsobivej zmesi. Cítiť z neho odkazy na tendencie, ktoré do svojbytnej nórskej literatúry po roku 1814 vniesli H. Wergeland a J. S. Welhaven, zakladatelia tamojšieho romantizmu, ku ktorým sa v mladosti hlásili aj Bjørnstjerne Bjørnson a neskorší kritický realista Henrik Ibsen.
     
    Všetko je tak, ako má v dobrom románe byť
    Niekto si pri čítaní Gulbranssena spomenie na nórskeho novoromantika Knuta Hamsuna. Iný na náš naturizmus. Nie na základe serióznej textovej analýzy, ale len tak: vďaka pocitu, atmosfére, vnemu, ktorý má šancu pretrvať aj dlhšie po prečítaní, ba dokonca má potenciál stať sa dôvodom, pre ktorý sa táto kniha odporúča známym a kamarátom napriek nezanedbateľnému časovému odstupu od jej vzniku.

    Už tradične sa v súvislosti s trilógiou cituje Alexander Matuška – svojho času k slovenskému vydaniu napísal: „Všetko je tu, ako v dobrom románe má byť: vzdor i láska, viera i povera, ľudia i zvieratá. Boh i mocnosti pekiel, rodenie i umieranie, skaza i vykúpenie; a ako býva len vo vynikajúcich románoch, všetko sa odohráva netraktátove, v rovine rozprávania.“ Mimochodom, rozprávanie. Práve to je Gulbranssenovým veľkým tromfom – pokiaľ v románe Večne spievajú lesy prijmete jeho tempo a zacítite sympatie voči reáliám príbehu impozantného Torgeira Bjørndala a jeho synov Toreho a Daga, autor vás nesklame ani v ďalších častiach, ktoré – aj vzhľadom na časový posun v deji a pristupujúce motívy mladoženáča Daga a Adelhaidy – majú predsa len trochu iný charakter. Už nejde o čistý slobodný život v autentickej jednote samého so sebou, v hre je zrazu veľa peňazí a veľa moci a zároveň málo šťastia a málo radosti.

    Jasné, že Gulbranssenovo humanistické posolstvo hovorí: nie, takto to ďalej nejde, protagonista musí prejsť vnútorným prerodom, treba mu naaranžovať nejaké tie údery od kruto trestajúceho života, treba ho prinútiť k zmene prístupu k ľuďom aj k životu samotnému... Stane sa tak a próza nadobúda aj parametre výchovného románu. Ak sa mám vrátiť k úvahe o plusoch a mínusoch reedície, hľadajúcej si súčasného čitateľa: možno práve prvok potreby poodstúpenia od hlučnej naháňačky za materiálnymi istotami môže osloviť posledné zvyšky romantického idealizmu v súčasnom pragmatickom čitateľovi.

    Zuzana Belková