Plávajúci ostrov

V mene krvi

  • Recenzované dielo

    V mene krvi
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/03
  • Autor recenzie

    Juraj Holiš
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    V mene krvi. Zaujímavý názov. Tajomný, no pre obsah románu vhodný. Krv nie je voda – tak sa to hovorí. Človek v jej prítomnosti prichádza na svet a často je jeho poslednou spoločníčkou vo chvíľach, keď cesta končí. Nesie v sebe energiu pre životný zápas, neraz i pachuť sklamania a prehry, dedičstvo včerajšieho dňa aj náznak prirodzeného strachu o dnešok i zajtrajšok. Pre židovskú rodinu Schwarzovcov v tomto generačnom románe odohrávajúcom sa vo víre historických udalostí od polovice 17. storočia po storočie 20. je presne taká. Zároveň ale určuje ich spoločenské zaradenie a vytvára zdanlivo (skutočne) neprekonateľnú hranicu medzi krvou minority a krvou majority. Je reťazou, ktorá sputnáva a mnohokrát ich pustí len na skok, hoci vidia, že svet je oveľa väčší a pestrejší. Prikazuje im, čo môžu a čo nie. Na čo majú a čo je nad ich sily. Niekedy s ňou bojujú a inokedy jej príkazy prijímajú bez reptania. Cez storočia k nám však vďaka Petrovi Franklovi dolieha aj iný odkaz židovskej krvi, ktorý je i dnes smutným morálnym účtom tých „správnejších a pravdivých“ – krv zo židov v očiach vládnucej vrstvy vždy robila tých menejcenných. Predurčovala ich na život na „ostrove“. Ostrove, ktorý je svetom vo svete, žije vlastným rytmom, má vlastné pravidlá, prirodzené pre domácich a nepochopiteľné pre cudzích. Nestráca kontakt s pevninou, no nie je ani jej integrálnou a plnohodnotnou súčasťou. Cudzinec z pevniny zostáva na „židovskom ostrove“ vždy cudzincom. A platí to aj naopak. Nie je ľahké na takomto ostrove žiť, nie je jednoduché takýto ostrov opustiť a odmietnuť jeho pravidlá hry. A hoci to niektoré postavy dokážu, po čase narazia na ešte zložitejší problém. Ako nájsť „Plávajúci ostrov“ – ako židovskú komunitu neustále hľadajúcu podmienky pre slušný život ( a niekedy len pre holý život) v románe nazval mladý nádejný učenec Áron – ešte v polovici 17.storočia? Nuž, ťažká úloha. A práve snahy členov židovskej rodiny Schwarzovcov v priebehu storočí prežiť, zveľadiť, opustiť či znovu nájsť svoj „Plávajúci ostrov“ zobrazuje Peter Frankl vo svojom románe s ľudskou empatiou, autorským citom a pôsobivými znalosťami histórie.

    Historické udalosti a ich analýzy vytvárajú a udržujú čitateľsky prehľadnú chronológiu tohto generačného románu. Ten je rozdelený na štyri väčšie tematické časti, ktoré sa navzájom odlišujú miestom i časom, v ktorom sa dej odohráva. Autor v nich okrem osudov Schwarzovcov ponúka pozorný a často aj štipľavý pohľad na „nežidovskú spoločnosť“, jej správanie i dejinný vývoj strednej Európy i sveta.         

    Prvýkrát sa s rodinou Schwarzovcov stretávame vo Viedni a na Morave v rokoch 1669 – 1670. Autor nám približuje život Viedne a tunajšieho židovského geta. Vykresľuje cisára Leopolda I. a jeho dvor, jeho vzťah k židom, ich segregáciu v gete, neustále prítomnú hrozbu násilia, hospodársky útlak, urážky a osočovanie a napokon nútený odchod z Viedne na Moravu len s tým, čo dokázali uniesť. Celá prvá časť sleduje najmä osudy mladého nádejného učenca Árona, ktorého kariéra vzdelanca bude núteným odchodom výrazne narušená a tento mladý muž bude musieť ešte tuho bojovať o svoje životné šťastie.

    Následne sledujeme osudy členov rodiny v rokoch 1726 – 1770 na Morave a v novej vlasti – Uhorsku. Židovskú komunitu výrazne zasahujú dve nariadenia (translokačný reskript a familiantský zákon – oba prijaté v roku 1726. Translokačný reskript takisto nariaďoval židom na Morave žiť v getách, v dostatočnej vzdialenosti od kresťanských obydlí a kostolov, kde sa odohrávali kresťanské slávnosti. Familiantský zákon zasa nariaďoval, že sa v židovskej rodine smie oženiť len najstarší syn, čím sa mal umelo udržiavať približne rovnaký počet židovských rodín). Obe tieto nariadenia zasiahnu rodinu Schwarzovcov, budú ju ľudsky i hospodársky degradovať, budú rozbíjať rodiny a zasievať v nich nenávisť. Spôsobia odchody mnohých mladších synov z Moravy pre nemožnosť viesť plnohodnotný život. Tento osud pútnikov postretne aj Lazara, Barucha, Jakuba a Nathana, ktorých životná púť zavedie do Uhorska, kde sa budú snažiť preraziť v rôznych hospodárskych oblastiach. Každý po svojom a s rôznou mierou úspechu.

    Tretí celok sa venuje Schwarzovcom v 19. storočí, konkrétne v rokoch 1821 – 1892 v Uhorsku. Dozvedáme sa o príleve veľkého množstva židov do Uhorska, o ich prenikaní aj do vysokých spoločenských vrstiev, kde však často zabúdali na svoje korene. Zaujímavé sú i postrehy o rozdelení židov na ortodoxných a reformistov. Emocionálne najprecítenejšou časťou sú osudy Ignáca Schwarza a jeho spory so synom Móricom či obavy o budúcnosť syna Alfréda.

    Štvrtý tematický celok sa dotýka priamo aj územia Slovenska. Navyše, cesta „Plávajúceho ostrova“ sa akoby vracala k prameňu židovstva, k prapodstate a k miestam, kde sa celá cesta začala. Do Palestíny. Tento návrat prebieha v turbulentnom 20.storočí, konkrétne v rokoch 1914 – 1948. Pre mňa bola táto časť najemotívnejšia, hoci bola, paradoxne, naplnená pravdepodobne najväčším množstvom mien a faktov, ktoré chceli zachytiť časť dynamického 20. storočia. Spôsobili to najmä rozdielne osudy rozdielnych bratov, Ervína a Alberta, naplnené bolesťou a skúškami.

    Ako čitatelia románu rýchlo prídeme na to, že znalosť historického vývoja strednej Európy od 17. do 20. storočia je pre interpretáciu textu výhodou. Autor sa na niektorých miestach snaží podať aspoň krátke vysvetlenie historických udalostí, zákonov, nariadení a pod., ktoré budú vplývať na dejiny rodiny Schwarzovcov. Autor však omnoho viac faktov historického či teologického charakteru spomína priamo v deji. Tieto fakty potom zasahujú do priebehu deja, menia ho, sú súčasťou práce s napätím. Práve preto som chcel o tých ľuďoch či nariadeniach vedieť viac. Autor nás v podstate „núti“ nazrieť hlbšie do histórie Uhorska i strednej Európy vôbec. Pozrieť sa na to, čo nielen židovskí, ale aj naši predkovia v tomto geopolitickom priestore museli prežívať. Ako s tým zápasili. Ako víťazili a prehrávali. Kto a ako formoval dejiny strednej Európy a aký zanechal odkaz. Odkaz, ktorého dedičmi sme i my. Hoci história patrí medzi moje obľúbené vedné odbory, knihu som čítal obklopený viacerými knižnými vydaniami dejín Európy, dejín Uhorska aj internetovými stránkami s touto problematikou. Z vlastnej čitateľskej skúsenosti teda môžem napísať, že aspoň čiastočná orientácia v štyroch spomínaných storočiach histórie Európy nie je pri čítaní románu na škodu. Úprimne, nie je to absolútna nevyhnutnosť, autorský cieľ Petra Frankla pochopíte pravdepodobne i bez nej. Pravdou však zostáva to, že dejepisné vedomosti pred vami predostrú také zákutia textu (a najmä toho medzi riadkami), že činy a pocity postáv zrazu začnú nadobúdať úplne iné rozmery. Veď predsa – historia magistra vitae. A keď môže učiť život, môže aj nás, čitateľov.

    Pre mňa osobne je zaujímavý aj autorov prístup k problematike židovských dejín. Ide o súčasť histórie, ktorá je najmä pre zverstvá spáchané na židoch v období druhej svetovej vojny v podobe holokaustu či pogromov témou, ktorá ani dnes nenecháva a nemala by nechávať diskutujúcu spoločnosť chladnou. Stále sa objavujú nové a nové pokusy nahliadnuť na židov v 20.storočí z iného, menej tradičného uhla pohľadu. Povedať, čo ešte povedané nebolo. Ukázať to, čo videl málokto. Žiadna z nových interpretácií sa však nezbaví pozadia násilia, zničených snov a pošliapanej humanity. Peter Frankl svojím románom V mene krvi upriamuje našu pozornosť na niečo, na čo by sme ako ľudské bytosti nemali zabúdať. Čoraz väčší časový odstup od týchto udalostí a neustále aktualizované spektrum informácií spôsobuje, že po čase väčšina ľudí začne chápať dejinné tragédie ako len akési číselne vyjadrené súčty obetí, hospodárskych strát, stratených alebo získaných území či dátumov štátnych sviatkov. Frankl však chce svojím autorským prístupom upozorniť na to, že všeobecné dejinné tragédie sa majú rozdrobovať. Na milióny stratených životov, snov, vzťahov. Stratených prítomností i budúcností. Nikto ich nemôže všetky obsiahnuť, precítiť a popísať. Autor takúto ambíciu ani nemá. Zo storočí si vyberá osudy, ktoré oživuje a literárne dotvára. Zrazu majú mená, sú presne lokalizované, majú vnútorný svet s cieľmi a snami. Zažívajú bežný ľudský každodenný život. História sa akoby mávnutím čarovného autorského prútika stáva konkrétnejšou a hmatateľnejšou. Zo všeobecných poznatkov o krutostiach páchaných na židoch v priebehu storočí zrazu z románu vystupujú Áron, Jakub, Izák, Nathan, Lazar, Baruch, Ignác, Bruno, Antal, Alfréd, Max, Ervín i Albert. A všetci potvrdzujú – „Áno, aj nám koleso dejín narušilo život. I my sme museli opúšťať svojich blízkych, zomierať vo vojnách alebo utekať pred násilím. Museli sme sa naučiť začínať stále znova a znova. A keď sme si mysleli, že svet i náš život sa menia k lepšiemu, prišla ďalšia rana. Ďalší pád. Bolo to azda preto, že sme veľmi vysoko dvíhali hlavu?“. Tým, že celý román je lokalizovaný do geopolitického priestoru strednej Európy a dotýka sa aj vzdialenejších storočí ako toho minulého Frankl ukazuje, že tieto zničené existencie patrili aj na naše územie. Pripomína nám, že nemôžeme alibisticky hovoriť, že to bolo len u susedov, u tých druhých, že my o tom nič nevieme. Bolo to u nás. V našej krajine. A židia museli čeliť bizarnému tvrdeniu, ktoré sa v dejinách, bohužiaľ, neustále opakuje (myslím tým tvrdenie, že ten najmocnejší má vždy pravdu), a to nie len v 20. storočí. Túto pripomienku a „individualizáciu“ histórie nerobí Peter Frankl ako prvý. Ale robí ju dobre a s citom.

    Viackrát som vo svojom texte chválil „autorský cit“ Petra Frankla a bolo by na mieste bližšie vysvetliť, čo si pod tým predstavujem. Uvádzam preto krátku ukážku z poslednej časti diela, v ktorej autor píše o osudoch dvoch bratov, Ervína a Alberta, zachytávajúc ich život počas „Veľkej vojny“ a v rokoch po nej:

    „Veliteľ sa na Ervína krátko zahľadel a skúsene povedal: „Jevrej.“ Nebola to otázka, ani nadávka, iba konštatovanie. Bol zrejme stále človekom a utrpenie iných mu nerobilo radosť. Ervína nenechal podrobiť mučeniu ani zdĺhavej smrti. Zajatci si sami vykopali hroby a nad nimi ich víťazi zastrelili. Jamy zahrabali, vysadli na kone a pobrali sa ďalej, v ústrety ďalším smrtiam, svojim i cudzím. Šíra je Ukrajina. Do svojej úrodnej pôdy už veľkomyseľne prijala nejedného mŕtveho a prijme ešte mnohých. O jedného viac či menej, všetci sa pomestia.“ (s. 215 – 216)

    Takýto druh písania s nádychom jemného cynizmu, naoko malého záujmu, konkrétnosti smerujúcej k rýchlemu vypovedaniu udalosti a tým pádom jej popis bez pátosu a prílišného nariekania nad tragédiou jednotlivca i spoločenstva spôsobuje, že na prvý pohľad text môže pôsobiť prvoplánovo a „neopracovane“. Ak na autorský štýl Petra Frankla upriamujete pozornosť znova a znova, prídete na niečo iné. Predstieraný nezáujem (ba až všeobecnosť) pri utrpení a smrti môže ukazovať surovosť v podstate každej dejinnej epochy v strednej Európe a jej vzťah k židovskej komunite. A nielen k nej. Ľudia boli suroví, doba ťažká. A presne takto „ťažko a surovo“ veľakrát vystupuje i Franklov rozprávač, zachovávajúci si svoj odstup od postáv preferovaním rozprávania v tretej osobe. Samozrejme, v pásmach postáv je zachytených veľa emócií. Sú vykreslené ako bežní ľudia a tí sa emóciám nevyhnú. Avšak rozprávač preberá úlohu akéhosi komentátora a porotcu, ktorý bez pátosu vysvetľuje osudy svojich postáv. Prečo bez pátosu? Pretože na utrpení je málokedy niečo vznešené. Pretože idealizácia nepomôže človeku, ktorý bojuje o holý život. Pretože nenávisť, pogromy či vojny nikdy nemajú víťazov. Len porazených. Žiaden rozprávačov pátos nezmení dejiny, nezabráni utrpeniu. Naopak, len konštatovanie bez okolkov, rýchle a úderné, ukáže tvrdosť či dobrotu ľudských sŕdc, zasiahne čitateľa a poukáže presne na to, čo mal autor v úmysle. Rozdrobiť dejinné tragédie na menšie tragédie jednotlivcov, ktoré budú rozprávačsky priamo a bez príkras komentované, aby sa cez odstup mnohých storočí dostali tam, kam literatúra smeruje. Do srdca. A v tom lepšom prípade i do hlavy. Franklov rozprávač teda v diele veľakrát vystupuje akoby ľahostajne, je tvrdý, snaží sa priamo postihnúť situáciu, nič nezľahčuje, nebagatelizuje utrpenie. Pravdepodobne nebude chápaný ako ten najpríjemnejší spoločník na cestu týmto románom. Ale má tendenciu hovoriť o ťažkých témach narovinu. A to sa cení.

    Román V mene krvi je v rámci diel s historickou tematikou zaujímavý zjav na poli slovenskej literatúry. Pútavo zachytené osudy jednotlivých hrdinov židovskej rodiny v priebehu štyroch storočí, vykreslené realisticky so ich snami, pocitmi i strachmi, zabezpečujú plynulé a až napínavé čítanie, počas ktorého nie ste zavalení neznesiteľným množstvom mien, dátumov, udalostí a podobne. Mnohé príbehy vás chytia za srdce, budete držať palce jednému či plakať spolu s druhým. Knihu Petra Frankla považujem za peknú spomienku pre predchádzajúce generácie a memento pre tú súčasnú. Spôsob, akým je napísaná, vnímam ako zaujímavé literárne spracovanie ťaživej témy, v ktorej sa dá ľahko zablúdiť či skĺznuť len do moralizovania či depresie. Ani jedna z týchto vecí sa Petrovi Franklovi nestala. Aj preto je román hodný vášho času.
     
    Juraj Holiš