Pochopiť podstatu slobody

  • Recenzované dielo

    Ďalej na západ sa dá ísť len na východ
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/09
  • Autor recenzie

    Diana Dúhová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Čím bližšia história, tým príťažlivejší príbeh. A ak je tá história súčasťou vašich najlepších rokov, je viac než prirodzené, že príbeh nielen zarezonuje. Udrie presne a na správne struny. Dej románu Ďalej na západ sa dá ísť len na východ sa odohráva v lete 1989. Najzaujímavejšia história, aká pre istú (povedzme našu) generáciu môže byť. Napokon, je to uvedené aj v podtitule: Postavy tohto rozprávania sú deťmi jednej ideológie.
     
    Rozprávanie sa začína promočným dňom hlavného hrdinu a rozprávača Vladimíra, ktorý je dozaista akýmsi alter egom autora, Maroša Hečka. Pri čítaní prvých viet sa v jasných kontúrach vynorí Námestie Františka Zupku s Domom odborov. Takto jasne a presne mal byť nalinkovaný aj Vladimírov život. No aj tak je úvodná časť, venovaná spomienkam a tušeniam toho, čo bude nasledovať, príjemným návratom do nedávnej minulosti, ktorá mala pre istú (povedzme našu) generáciu svoje čaro, lebo to bolo na vzruchy najbohatšie životné obdobie. Charakteristika života súdobej bohémy sa len tak hemží reálnymi ľuďmi a lokalitami. (Aj keď kaviareň Lietadlo, posledných dvadsať rokov známejšia ako Depresso, v roku 1989 ešte nebola na Ventúrskej, ako sa v knihe píše, ale na Jiráskovej ulici. Kde je však hranica medzi beletriou a literatúrou faktu?)
     
    Slovensko – Francúzsko – Španielsko – JAR
    Vladimír, absolvent Vysokej školy ekonomickej, spolu s priateľom Edim dlho a dôsledne plánujú emigráciu. Ich cieľom má byť Juhoafrická republika. Aby svojim príbuzným narobili menej problémov. Veď emigrovať do JAR je ako „ísť na dovolenku do Levíc“. Neškodné, závidenia nehodné

    Keď sa dostanú za železnú oponu, výbuch radosti sa nekoná. Prvotný úspech ich zaskočí, to, že sú vonku, prijímajú akosi rozpačito. Ich emigrácia má byť výletom s prehliadkou pamiatok, o ktorých len čítali, aby sa napokon v Paríži prihlásili na ambasáde Juhoafrickej republiky. Putovanie do Paríža je v zásade veselé, dokonca cestou stretávajú pomerne mnoho známych. Ich rozhodnutím ostať vonku prvýkrát vážnejšie otrasie fakt, že ambasáda je zatvorená, emigrácia sa skutočne stáva výletom.

    Paríž ich zomelie, stávajú sa svedkami veľkolepých osláv Veľkej francúzskej revolúcie, Vladimír má takmer pomer s Afričankou, ktorej nerozumie ani slovo. Román dostáva cestopisný nádych. Rušivé sú však štylistické nedostatky, neoriginálne imaginácie a zle odhadnuté opisy. (Dôsledne nudné vykreslenie „úradu práce“, pomyselná svadba v Sacré Coeur s Bimi, ako vystrihnutá z Rebelov. Chýba už len V stínu katedrál. Ale možno to Renč šlohol Hečkovi.) Autorova potreba všetko dôsledne vysvetľovať pôsobí miestami príliš mentorsky. Čitateľ dostáva všetko na tanieri, fantázia nemá šancu – aby ho Hečko vzápätí zmiatol nepresnosťami.

    Po precitnutí z parížskej eufórie sa novým cieľom našich hrdinov stáva ambasáda v Madride. A v Barcelone opäť stretávajú známych, Adyho a Romana. Roman sa chystá v Španielsku oženiť. Vladimír ich „naposledy videl spolu hrať v divadle Astorka v Čakaní na Godota...“ (Divadlo vzniklo v roku 1990 a „Astorka“ sa do názvu dostala až v deväťdesiatom treťom, i keď istý Roman a istý Ady v Godotovi excelovali už na škole. Dobre, je to beletria, nie životopis.) Po tomto stretnutí ich veselý emigračný výlet dostáva prvé trhliny. Odkázaní sami na seba sa do Madridu vyberú stopom. Sloboda začína nadobúdať nový rozmer, keď chcú prenocovať na pláži v Biarritzi a miestni policajti ich vykážu z mesta, odprevadia ich až za tabule. Novou skúsenosťou je slobodné vedomie existenciálnej neistoty.

    Prvý to vzdá Edi, keď sa v krajine nikoho otočí a bez slova sa poberie domov. Osamotený Vladimír sa po sebareflexívnych  meditáciách v pomarančovníkovom sade vracia nazad do Barcelony, kde týždeň pracuje ako pomocná sila v kuchyni. A tu to docvakne aj jemu. Konečne si prizná, že „emigrácia bol švindeľ, podvod na nich samých“. Pochopí, čo je sloboda. A slobodne sa rozhodne vrátiť domov, na svoj nekompromisne ohraničený dvorček, na ktorom sa môže bezpečne hrať. Lebo na slobodu vonku nie je pripravený.
     
    Silný a smutný príbeh, ale...
    Všestrannosť Maroša Hečka je skutočne obdivuhodná. Ale jeho znalosti, v knihe demonštrované odkazmi na prečítanú literatúru, napozerané filmy či napočúvanú hudbu, vypovedané ústami dvadsaťročného mladíka nepôsobia uveriteľne.

    Viac škody ako osohu robia odbočky, ktoré snáď mali príbeh odľahčiť, zatraktívniť, no zbytočne zvádzajú z cesty. Niekedy sú také vzletné, že sa v nich stratíte. („Z otvorenej papule podzemia sa spolu s nami vyvalí sladká marmeláda v podobe ľudí, lepkavých ako prsty, keď som mame pomáhal čistiť ovocie a variť marhuľový džem.“ „Ovocie zo stromu revolúcie, ktorým sa kŕmi Francúzsko, je skorodované jablko s odhryznutým kúskom poznania, ktoré niektorí považujú za výnimočný čin a iní za krok do prázdna.“ „Pečie a pečie, valí slová pred sebou ako buldozér na Oravskej priehrade nahromadenú zeminu.“)

    Rušivé je tiež prílišné a nedôsledné používanie kurzívy (žargón, názory, bohemizmy, citáty, metafory, opisy, prirovnania, vulgarizmy, nie je však jasné, podľa akého kľúča) či silené pseudofrazeologizmy. („Pôjdem hľadať strateného bratra v triku...“ „Tento způsob léta zdá se mi poněkud nešťastným.“)
     
    Navzdory tomu je to silný a smutný príbeh. Jeho smutným paradoxom je, že hoci Vladimíra predstava vopred určeného života desí tak, že sa rozhodne emigrovať, sloboda, ktorá ho počas putovania vydesí ešte viac, ho aj tak dobehne. V novembri. Aj keď to si môžeme už len domýšľať.
     
    Diana Dúhová