Polohlasom (Bizarné poviedky) - Peter Karvaš - Svieža intelektuálna hra

Svieža intelektuálna hra

Peter Karvaš: Polohlasom (Bizarné poviedky), Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2006

  Súbor poviedok Polohlasom písal Peter Karvaš v rokoch 1939 až 1942, knižne však po prepracovaní vyšli až po vojne v roku 1947. Po ich ďalšom prepracovaní v rokoch 1954 až 1958 sa príbehy dočkali nového vydania až v roku 1966, tentoraz s podtitulom Bizarné poviedky. Táto stručná genéza je dôležitá pre pochopenie tvaru tretieho, súčasného vydania.

  Prvá z poviedok (Milý pán Hálka) vychádza obojako: v znení z roku 1947 i v podobe z roku 1966. Čitateľ má možnosť konfrontovať obe podoby. Karvaš zmodernizoval výrazivo, zdynamizoval štýl. Bezpríznaková stručnosť má blízko k novinárskemu glosátorstvu, s ohraničenosťou prostredia je priam predurčená na spracovanie do jednoaktovky.

  To sa týka aj ďalších Karvašových textov. Takmer zákonite preto po jednom z nich - poviedke Pán si neželal nič - siahol aj režisér Peter Solan. V roku 1971 nakrútil s poprednými slovenskými hercami rovnomennú filmovú frašku ako seminárnu prácu VŠMU. Solanovi sa v nej podarilo zachovať pôvodný Karvašov ironický, ale zhovievavý pohľad na charakter malého bezvýznamného človeka. Kamera v súlade s Karvašovou zviazanosťou príbehu do apokryfného klbka je v priestore vidieckeho hotelíka viac strnulá, ako v pohybe.

  Karvaš nie je epik veľkých dejových línií, zvraty a nečakané pointy uňho nachádzajú miesto na pozadí už v úvode prezradeného plátna. Nečudo preto, že ho literárna veda charakterizuje ako prozaika - konštruktéra. V krátkych, nie naplno vyslovených prózach zbierky Polohlasom sa autor vyslovuje o svete a ľuďoch prostredníctvom pochybností svojich postáv, prostredníctvom hlasov svedomia, zmyslu vtedy módnej témy samovraždy alebo prostredníctvom iných etických problémov. V Karvašových rukách je príbeh len konštrukciou, niekedy až experimentálnou, pre rezonanciu úzkostí moderného človeka. Programovo príroda v jeho diele nehrá žiadnu rolu, je v tom odmietnutie lyrizovanej prózy.

  Aj po rokoch Karvašove intelektuálne textové hry pôsobia sviežo, neomšelo.

Ľuboš Svetoň