Povedať pravdu, kým ju nevykričia

  • Recenzované dielo

    Kričiace kamene
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/11
  • Autor recenzie

    Alena Štrompová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Pri Stanislavovi Háberovi sa nedá začať inak ako síce klišéovitým, ale pravdivým frazeologizmom: Doma nie je nik prorokom. Autor má na svojom konte dvadsaťsedem kníh, pripravil niekoľko dokumentárnych, hraných i animovaných filmov, televíznych reportáží vysielaných po celom svete, tiež rozhlasových hier. Uhrančivé rozprávačstvo či jedna z najdominantnejších výpovedí slovenskej literatúry o súčasnosti sú prívlastky dané Andrejom Ferkom v doslove Háberovho najnovšieho románu. V ňom sa okrajovo dotýka aj nedocenenia autora. Čo je príčinou tohto nedocenenia – nevedno. Spätosť s politickou sférou nemusí byť prekážkou, veď v slovenských literárnych vodách pláva niekoľko politicky angažovaných rýb so zaujímavou minulosťou. A možno je to tak, ako upozorňuje citát z Lukášovho evanjelia, uvedený na obálke knihy: „...ak oni budú mlčať, budú kričať kamene...“

    Próza s titulom Kričiace kamene v mnohovrstevnom texte, ako je už u autora zvykom, načiera skrz príbehy jednoduchých ľudí do svedomia. Otvára otázky morálne, etické, teologické – v rozsiahlych dialógoch protagonistov filozofuje, sporí sa, polemizuje, pričom dialóg nikdy neuzatvára. Ten, kto má tému dopovedať, je čitateľ. Háberove diela vyžadujú kultivovaného a kultúrne rozhľadeného percipienta. Nech mi teraz odpustia všetci autori daných žánrových foriem, ale tento román pravdepodobne neuspokojí čitateľov hľadajúcich strhujúce detektívne a kriminálne dobrodružstvá s predvídateľnými odhaleniami vinníkov, a rovnako nie milovníkov ľúbostných príbehov so šťastným koncom. Opäť slovami Andreja Ferka – román sa nebude čítať ľahko „ani bigotnému kresťanovi, ani hedonistovi, ale bude sa čítať jedna radosť čitateľovi autentických príbehov“. Ten si Kričiace kamene akiste vychutná, v plynúcom deji sa prepletie všetkými významovými vrstvami a motívmi, ktoré na konci prózy vytvoria kompaktný myšlienkový celok s viacerými podnetmi a úvahami, ku ktorým sa hodno vrátiť.

    Nultá kapitola nás retrospektívne, v prítmí nočnej spálne, vťahuje do deja nezvyčajnou prosbou: „Chcem sa ti narodiť, rozumieš?“ Slavo v bielej tme panelákovej izby úpenlivo žiada svojho bratranca, ktorému sa pred očami rozbieha život nebohého priateľa. Prelínanie časových rovín, zahmlievanie príčin, sugestívne vyobrazené dôsledky – to všetko nás čaká sledujúc život troch kamarátov, v úplnom prvopočiatku košických stredoškolákov. Slavo, Jaro a Dodo tesne pred maturitou a pár rokov pred revolúciou ukradnú vzácne obrazy z múzea. Keďže strýka, ktorý artefakty mal posunúť za hranice Slovenska, nečakane uväznia, plátna ukryje Slavo. Toho zradí a polícii udá Jaro. Dodo, posledný z trojice, uvzato mlčí. Mladý maturant Slavo sa musí vyrovnať nielen so zradou kamarátov, ale aj s tehotenstvom priateľky Katky a následnými problémami v rodine. Životné peripetie hlavného hrdinu rýchlo vťahujú do deja, ten sa dynamicky ženie dopredu. Slavo po prepustení z väzenia začína nekalo podnikať, chce uživiť vlastnú rodinu, a v celkovej túžbe po bohatstve a uznaní sa odcudzuje najbližším. Citovému vyprázdneniu dopomáha mladučká milenka a definitívnemu zrúteniu do priepasti (psychicky, a neskôr i doslova) pomôže obnovené kamarátstvo s Jarom. Vďaka autorovmu rozprávačskému talentu sledujeme neochvejné úsilie chlapcov-mužov uspieť, byť uznávanými v období prechodu od totalitného režimu k demokracii, v časoch, ktoré neúprosne skúšali charakter a prevracali vštepené hodnoty. Protipólom Slavovho života je bratranec Miki, ktorý do deja vstupuje už ako dospelý muž a so Slavom vedie dlhé dialógy o zmysle bytia, utrpenia, o pravom šťastí, o sile viery a jej praktizovaní: „Kristus raz povedal, že ak nebudú ľudia hovoriť pravdu, vykričia ju kamene. Ľudia nemajú radi pravdu. Ty si myslíš, že boháči sa netrápia? V utrpení sme si rovní.“

    Román Stanislava Hábera sa dá čítať rôzne. V istom zmysle ako dobrodružný román či dokonca detektívka, no aj ako text, v ktorom nie je rozhodujúce žánrové vymedzenie, ale jeho prijatie v dialógu o tom, čím, a prečo žijeme. Autor Stanislav Háber totiž na kamene nečaká.
     
    Alena Štrompová