Povesti o slovenských hradoch - Štefan Moravčík - Živé dejiny a spiaci rytieri

Živé dejiny a spiaci rytieri

  • Recenzované dielo

    Povesti o slovenských hradoch
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2005/05
  • Autor recenzie

    Ján Bábik
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Stručne o autorovi

    Povesti o slovenských hradoch, Štefan Moravčík
  • Text

    Živé dejiny a spiaci rytieri

    Matica slovenská sa vo svojej edičnej činnosti podujala na veľmi záslužnú úlohu – podľa jednotlivých regiónov zmapovať slovenské povesti v jednotnej knižnej úprave, vždy bohato ilustrované s pútavými farebnými obálkami. Povesti postupne zapĺňajú mapu Slovenska a oživujú jeho históriu, odkrývajú ju v nových, trochu mýtizujúcich súvislostiach.

    Štefan Moravčík

    Povesti o slovenských hradoch                                                                                         

    Martin, Matica slovenská 2004

    Ilustrácie Dana Moravčíková

                                                                                                                                                 Slovensko je priam posiate hradmi, zámkami, kaštieľmi.  Keby vedeli rozprávať, dozvedeli by sme zaujímavé príbehy o láske, ale i o nenávisti, o hrdinstve, ale i o zbabelosti, o udatnosti, ale i o zrade. Ústnym podaním sa dedilo veľa povestí o hradoch, ktoré zaznamenal nejeden zberateľ. Doteraz najucelenejšie dielo napísal pred takmer sedemdesiatimi rokmi Ľudovít Janota v trojzväzkovej knihe Slovenské hrady. V nej zozbieral bohatý historický materiál o 120 hradoch. Vplyvom politických udalostí, zmenou hraníc sa šesť z nich ocitlo na Ukrajine a v Poľsku. Monumentálnym dielom Ľudovíta Janotu sa inšpiroval aj básnik a zberateľ najmä záhoráckych povestí Štefan Moravčík a v tejto knihe nám predstavuje 54 najznámejších z nich. Inšpirácia Janotom však nie je nekritická. Moravčík si veľmi dobre uvedomuje, že Janotovo dielo vznikalo v celkom inej kultúrno-spoločenskej situácii, keď Slováci jednoznačne potrebovali takú knihu. V tom čase sa totiž muselo prekonať krátkozraké tvrdenie, že hrady sú súčasťou feudálneho systému, symbolom uhorskej nadradenosti a nemajú nič spoločné s našimi dejinami. Janota tieto teórie jednoznačne vyvracal, tvrdil, že hrady sú neoddeliteľnou súčasťou našej histórie a kultúry a aj preto svoju knihu adresoval dospelému čitateľovi, kým Moravčík sa jednoznačne sústreďuje na detského. Moderným jazykom, zbaveným archaických výrazov i romanticko-sentimentálneho nánosu sa snaží príťažlivým spôsobom vyrozprávať tie najzaujímavejšie a najhodnotnejšie povesti o hradoch. Okrem známych povestí ako Studňa lásky, o čachtickej panej, troch Svätoplukových prútoch, či o zlopovestnom Ctiborovi, sú tu aj menej známe povesti Turnianska biela pani, V pazúroch leva, O mocnom Balážovi Kežmarská čierna pani. Ožívajú v nich historické postavy Svätopluka, kráľa Mateja, Tököliho a Jánošíka. Rozprávajú aj malé dejiny ľudí – o šťastnej aj sklamanej láske, o statočnosti a cti, ale aj o falši, nevere a pretvárke, o honbe za majetkom, ktorá dovedie ľudí neraz k zločinom a vraždám. Moravčíkov originálny jazyk, jeho fantázia, zmysel pre vyrozprávanie príbehu dalo už chronicky známym povestiam novú dimenziu. Jeho spracovaniu nechýba vtip, napätie i majstrovstvo jazyka. O tom, že Moravčík sa nezaprel ani v tejto knihe, že je mágom slovenčiny, svedčí aj akýsi epilóg knihy, jeho vlastná povesť História hovorí. V nej opäť čaruje so slovami, vytvára povesť ktorej slová sa začínajú výlučne na písmeno „h“, ako kedysi napísal esej Budúcnosť bez básne, kde sa zase slová začínali na písmeno „b“. To všetko nám dokazuje, že slovenčina je mimoriadne tvárny jazyk, treba len nájsť čarodejníka so slovom, ktorý prenikne do jej tajomstiev.

    Knihu vhodne dopĺňajú krátke medailóny o histórii jednotlivých hradov a na príťažlivom vzhľade majú mimoriadnu zásluhu  ilustrácie Dany Moravčíkovej.

    Ján Bábik