Poviedky o túžbe, bolesti, šialenstve a (ne)láske

  • Recenzované dielo

    Roztrhaný čas a iné poviedky
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/10
  • Autor recenzie

    Barbara Ďurčová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Vydanie prekladového výberu z poviedkovej tvorby Mexičanky Amparo Dávila pod názvom Roztrhaný čas a iné poviedky je výsledkom spolupráce vydavateľstva FACE s Luciou Duero, spisovateľkou a prekladateľkou slovenského pôvodu, žijúcou v Mexiku. Slovenské vydavateľstvá v posledných rokoch nové knižné tituly z hispánskej Ameriky takmer celkom ignorujú a nereagujú ani na medzinárodné ocenenia či komerčné úspechy hispanoamerických tvorcov. O to prekvapivejšie a vzácnejšie je slovenské vydanie poviedok Amparo Dávila (1928), ktorej dielo za hranicami rodnej krajiny nie je veľmi známe.

    Poetku a prozaičku Amparo Dávila, napriek „konkurencii“ takých výrazných spisovateľských osobností ako Carlos Fuentes či Juan Rulfo, niektorí zasvätení kritici označujú za jednu z najlepších mexických poviedkarov (nie náhodou od roku 2015 nesie národná cena za fantastickú poviedku práve jej meno). Prekladová zbierka Roztrhaný čas a iné poviedky pozostáva prevažne z textov vybraných z jej prvej poviedkovej knihy s rovnomenným názvom Roztrhaný čas (Tiempo destrozado) z roku 1959. Tento názov vysvetľuje autorka nasledovne: v období písania ju sužoval pocit, že jej čas uniká medzi prstami. Túžila ho rozorvať, aby sa zastavil, aby sa prerušilo nezvratné smerovanie osudu... Spomínaná túžba po úniku z kolobehu každodennosti azda najlepšie vystihuje postavy z jej poviedok.

    Amparo Dávila v rozhovoroch tvrdí, že jej tvorba vždy vychádza z osobného zážitku, ktorý v sebe necháva dlho zrieť, až kým sa nepretvorí na text. Jej život bol od detstva poznačený bolesťou z úmrtia blízkych, strachom zo straty a samoty. Spomienky na mestečko Pinos, kde vyrastala, sú pretkané obrazmi mŕtvych, ktoré popred ich okná prenášali do márnice, či zvukmi susediacej ulice, kde sa po nociach združovali miestne prostitútky a opití chlapi. Azda aj vďaka týmto zážitkom vie vo svojich textoch tak sugestívne stvárniť ponurú a ťaživú atmosféru.

    Na rozdiel od väčšiny fantastických, hororových či neofantastických poviedok iných hispanoamerických autorov tu napätie, neistota a úzkosť nepramenia zo záhadných vonkajších činiteľov, ale sú odrazom vnútorného sveta postáv. Každá z nich pred niečím uteká: pred skrytými túžbami, obavami, či svojou vlastnou priemernosťou. Neschopnosť komunikovať s okolím len prehlbuje ich utrpenie. „Oslobodenie“ nachádzajú v šialenstve, v smrti alebo v úplnom oddaní sa bolesti. To všetko autorka podáva lahodne plynúcim jazykom a efektívnou obraznosťou, ktorá čitateľa okamžite vtiahne do deja. Presvedčivosť vyjadrenia vnútorného konfliktu postáv umocňujú charakteristické grafické prvky: vnútorné monológy či spomienky postáv sú vyznačené kurzívou a dojem spontánnosti myšlienok dotvára časté prerušovanie textu troma bodkami, ktoré udržiavajú napätie a nejednoznačnosť výpovede.

    Na slovenskom preklade je poznať, že prekladateľka Lucia Duero si „svoju“ autorku sama vybrala a že jej poetika Amparo Dávila veľmi sedí. Preklad plynulo a verne rekonštruuje sugestívnosť vyjadrovania originálu a presvedčivo stvárňuje dusivú atmosféru napätia a strachu: „Nemohol som odtrhnúť pohľad od zrkadla. Bol som si takmer istý, že z toho prázdna, z toho ničoho sa predsa len objaví niečo, neviem čo, ale čosi neslýchané a hrozné, niečo, čoho pohľad by som neuniesol ani ja, ani nikto iný... triasol som sa a po čele mi stekal studený pot, úzkosť, ktorú som začínal pociťovať v žalúdku, narastala, narastala takým spôsobom, že som už viac nevládal, vyšiel zo mňa priškrtený výkrik a rukami som si zakryl tvár...“ (s. 96).

    Lucia Duero pracuje s jazykom tak ľahko a prirodzene, že sa hádam ani najpozornejší čitateľ nenechá vyrušiť niekoľkými štylisticky nedotiahnutými vetami (napr. na s. 114: „V jeho situácii mu už nikto nemohol vyčítať jeho smrť sa nedala odvrátiť.“), či sem-tam nesprávne použitým zámenom (napr. na s. 98: „Začuli sme v nás temnú hudbu,“ namiesto „Začuli sme v sebe...“) alebo gramatickým časom (napr. na s. 106: „Sám si všimol, že jeho telo mu každým dňom odpovedalo menej...“ namiesto „Sám si všimol, že telo mu každým dňom odpovedá menej...“), ktoré sú zjavne dôsledkom „hypnózy“ španielskym originálom.

    Závažnejšie prekladateľské nedostatky oberajú čitateľa o zážitok len v poviedke Klietka (Celda), ktorá akoby do zbierky bola zaradená na poslednú chvíľu (v obsahu má tento text i všetky nasledujúce priradené nesprávne čísla strán). Meno snúbenca protagonistky, Josého Juana, je v preklade viackrát zmenené na Juana Josého, alebo na Juana, a keďže ide o poviedku, v ktorej vystupuje aj akási záhadná postava bez mena, tento a viaceré ďalšie drobné významové posuny čitateľovi výrazne sťažujú porozumenie textu. Celkovo sú však poviedky v recenzovanej zbierke také silné a poetika v preklade (umocnená surovo monochromatickými kresbami Márie Čorejovej) je taká sugestívna, že čitateľ knihe iste odpustí zopár prekladateľských či redakčných nedostatkov.

    Roztrhaný čas a iné poviedky odporúčame každému, kto v čítaní hľadá hlboký zážitok a kto sa ku kvalitnému textu rád vracia. Keď sa zbierka Tiempo destrozado dostala do rúk Juliovi Cortazárovi, údajne hneď napísal autorke nadšený list a nechcelo sa mu veriť, že číta texty debutantky. Nám sa pri čítaní prekladovej zbierky zasa nechce veriť, že „nehispánsky“ svet túto autorku doposiaľ neobjavil, a dúfame, že Lucia Duero slovenským čitateľom prichystá ešte veľa literárnych objavov z „tej druhej“ Ameriky.
     
    Barbara Ďurčová