Povodne to nie je len veľká voda

  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2004/06
  • Autor recenzie

    Imrich Jenča
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

     

    Svet vedy ako bestseller

    Blažena Horváthová: Povodne to nie je len veľká voda

    Bratislava, Veda – vydavateľstvo SAV 2003

      Niet vari frekventovanejšej témy ako súčasné počasie. Presnejšie – ako výčiny počasia. Jeho nevyspytateľnosť už dlhšie sťažuje nezáväznú spoločenskú konverzáciu. Zdvorilostná replika, týkajúca sa pekného rána, môže obratom vyvolať apokalyptické vízie konca sveta. Chvíľu vysušeného, chvíľu zaplaveného... Jednoducho, počasie „zakčnelo“, z počasia sa stala mediálna hviezda. Nečudo, že sa nás veda začala dotýkať akosi bezprostrednejšie. Potrebujeme, aby nám čosi pomohlo rozohnať chmáry – na duši, na oblohe, komu ako. Možno aj preto sa dnes z mnohých odborných publikácií stáva príťažlivá literatúra faktu. K nim nepochybne pribudla kniha Povodne to nie je len veľká voda. Napísala ju popredná odborníčka na vodohospodárske pomery, hydrologička a klimatologička Blažena Horváthová. Objektom jej výskumu je „charakteristika extrémnych fáz povrchového odtoku“, čo je odborný názov pre povodne, no aby som bol úplne presný, mal by som jedným dychom dodať, že v tomto prípade je jej užšou špecializáciou história povodní na Slovensku. Odborníci považujú jej prácu za priekopnícku, a to je jedno, či sa radia medzi vodohospodárov alebo historikov. Laici – i keď, kto z nás je v téme počasie laikom – celkom určite označia text aj ďalšími prívlastkami. Je pútavý, dobre napísaný, atraktívny. Všetko atribúty dobrej literatúry faktu. Navyše sa číta ako detektívka, pretože opis pátrania v archívoch by vydal na ďalšiu pozoruhodnú knihu. Bohatá obrazová dokumentácia tému dostatočne vizualizuje, čo je zaujímavé najmä pri približovaní dobových dokumentov. Ozaj – ktoré to sú? Kto vlastne zaznamenával „veľké vody“? Údajne prvá písomná zmienka o nich je v Anonymovej kronike z 1. polovice 13. storočia a mala by opisovať záplavy z okolia Nitry. Kto by však čakal, že o povodniach zvyčajne vypovedajú len strohé zápisy mestských kroník, tie sú totiž pre bádateľa najčastejším informačným zdrojom, potom ho zrejme prekvapí krátka kapitolka, ktorú autorka venovala  reflexii povodní v povestiach a poézii. Mohol by som uviesť celý rad „naj“, ktorými by sa dala téma kategorizovať – povodňami najväčšími, najničivejšími, najtragickejšími. Mimochodom, povodeň v Jarovniciach takou nebola, tragickejšia bola povodeň na Dunaji v roku 1670. Najväčšie povodne však údajne boli v rokoch 1012 a 1210. Čo je vlastne tak trochu upokojujúce; ako tvrdí autorka publikácie i jej odborní recenzenti, povodne tu boli i budú, len sa s nimi treba naučiť žiť. No, na to sa asi ľahko nezvyká, to však neznamená, že by sa o zaujímavej téme nemalo hovoriť. Či vlastne písať a čítať.

    Imrich Jenča