Prehra

  • Recenzované dielo

    Prehra
  • Autor recenzie

    Lýdia Čelková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Po dvoch románoch (Posledná príležitosť 2015, Stratené kapitoly 2016) ponúkol Mark Verin čitateľskej verejnosti prednedávnom novinku s názvom Prehra. Využil v nej vlastné skúsenosti z vysokoškolských štúdií v Leningrade i z pobytu vo Washingtone, a sprostredkoval tak pohľad z dvoch strán na obdobie začínajúceho sa rozpadu socialistického zriadenia vo východnom bloku aj v Sovietskom zväze a nástupu perestrojky. Vychádzal zo skutočných udalostí a túto zložitú tému spracoval ako špionážny román, prirodzene, s komplikovanými osudmi hlavných hrdinov, ktorými sú dvaja priatelia zo štúdií – Voloďa Volčkov a Guliver zo Slovenska.

    Dej obsiahleho románu zasadil autor časovo do obdobia jar 1986 – november 1989 a rozdelil ho do troch epizód – Kaukazský zajatec, Biele noci a Bál v opere. Hlavné postavy románu sa stretli na Kaukaze, kam Guliver pricestoval ako turista na vytúženú lyžovačku. Na Elbruse Voloďa pôsobil ako inštruktor a zároveň – ako sa neskôr ukázalo – plnil tu aj iné, utajené úlohy. O Kaukaz s jeho prepletenými miestnymi vzťahmi sa totiž zaujímalo KGB aj jeho americkí kolegovia. Zážitky z vysokohorských ľadovcov striedali spomínania priateľov na štúdiá a svoje lásky, ale zároveň posudzovali dôsledky „suchého zákona“ a zamýšľali sa i nad aktuálnou situáciou v tejto nepokojnej horskej oblasti. Lyžiarsku pohodu narušila dráma na svahu – Gulivera za bieleho dňa uniesli. Za tragédiou bola vetrovka, ktorú si priatelia náhodou vymenili – únoscovia „išli“ totiž po Voloďovi. Oslobodenie zo zajatia nebolo jednoduché, ale vďaka pomoci Voloďovho tútora, generála Sergeja Vasilieviča, sa to po čase podarilo. Potvrdilo sa, že pašeráci sa tu nevenujú len džínsom, adidaskám, elektronike spoza hraníc, ale pohybujú sa s nimi aj ďalší „čudní ľudia“, ktorí sa usilujú na Kaukaze vytvoriť piatu kolónu, využívajúc islam.

    Toto „dobrodružstvo“ dostalo Gulivera do pozornosti bezpečnostných zložiek. Napriek tomu, že nechcel byť nijakým spolupracovníkom, po návrate na Slovensko ho kontaktovali. Doma sa Guliver zameral na dokumentárny film, divadelnú réžiu a zrazu nečakane dostal ponuku na stáž do Leningradu. S radosťou sa vrátil do obľúbeného mesta, jeho pôvabných zákutí, a k Voloďovi. Hoci o štúdiu sa autor zmienil len okrajovo, ťažiskom tejto časti sú jeho vnímavé pohľady na vtedajšiu spoločnosť, v ktorej „ľudia čakajú, že sa konečne niečo zmení. Nikto však nevie, čo sa má zmeniť a najmä prečo. Všetci hľadajú vinníkov, ako by to bolo najdôležitejšie“. Stretnutia a debaty s Voloďom a jeho tútorom – generálom otvorili v mnohom Guliverovi oči (napr. za oceánom považujú národnostnú otázku za časovanú bombu a snažia sa, aby vybuchla v pravý čas). Pochopil, že moc sa chystá meniť pravidlá a dôjde k výmene kádrov, čo sa iste dotkne aj jeho priateľov.

    Guliverovi pobyt osviežila láska k Aňute a znepríjemnila skutočnosť, že ho našli jeho únoscovia z Kaukazu s americkým informátorom Ryšavcom Petrom. Práve on sa stal nosnou postavou poslednej epizódy, ktorá načrtla zákulisie práce tajných služieb, najmä ich previazanosť s vojnovou minulosťou, čím sa objasnil aj Petrov nástojčivý záujem o Voloďu. Guliver sa opäť objavil na scéne – odišiel do Poľska hľadať svoju Aňutu, ktorá zmizla z Leningradu bez rozlúčky. Vo Varšave sa stal zahraničným korešpondentom v kancelárii, ktorú viedol starý známy z Kaukazu – Peter. Guliver v hľadaní Aňuty neuspel, zatkli ho na stanici v Grodne. Mal totiž „zvláštnu schopnosť, dostať sa všade do šlamastiky“. Americký „korešpondent“ Peter sa viac neozval, zastihli ho búrlivé novembrové dni už v Prahe. Gulivera dostal späť na Slovensko z nepríjemnej situácie plukovník, ktorý mu pred časom priniesol dokumenty na stáž.

    Rušné udalosti koncom 80. rokov zamotané a prepletené činnosťou tajných služieb vo Verinovej Prehre priniesli čitateľom napätie (najmä v časti Kaukazský zajatec), pestrú škálu príbehov, nezvyčajných osudov hlavných hrdinov, podnety na zamyslenie (predovšetkým v časti Biele noci) i poučenie – a u tých starších aj konfrontáciu s vlastnými postrehmi a skúsenosťami: „Nič v spoločnosti sa nedeje náhodne. Náhody sú pre ľudí, ktorí ignorujú skutočnosť a nevedia si pospájať do jedného celku fakty, ktoré ich obkolesujú“.
     
    Lýdia Čelková