Prepísať sa inam

  • Recenzované dielo

    Žiť svoju báseň
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/06
  • Autor recenzie

    Veronika Rácová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Americká (socio)lingvistka Deborah Tannen v knihe The Argument Culture (1999) píše, že naše sociálne interakcie sú na komunikačnej úrovni nezriedka rámcované ako súboj či hra, v ktorej máme jedinú obavu, a to či vyhráme alebo prehráme. Takéto „kto z koho“ sa javí byť jedným z výrazných rysov vzájomnej komunikácie dnešnej spoločnosti, čo potom nezriedka vedie k polarizácii, nepochopeniu, vyhrocovaniu bez schopnosti načúvať druhým.
     
    Sociálne fenomény zdieľania, diskusie, dialógu ako umenia počúvať, porozumieť, pýtať sa, spochybniť, prehodnocovať a možno si i nanovo vystavať vlastný názor akoby sa z verejného diskurzu pomaly vytrácali. Ak sa s nimi stretneme, vnímame ich skôr ako výnimočnú ľudskú situáciu. Niekoľko takých je možné nájsť aj v knihách rozhovorov, ktoré kultivujú umenie zanietene živého, načúvajúceho aj erudovaného dialógu (výberovo napr. rozhovor J. Juráňovej s A. Kalinovou či V. Barboríka s V. Petríkom), a takou je aj kniha Jána Štrassera zahĺbeného do rozhovoru s básnikom Ivanom Štrpkom.

    Štrasser má za sebou niekoľko podobných kníh (napr. s J. Buzássym či A. Vášovou), v ktorých prezentuje svoj prehľad vychádzajúci nielen z osobnej skúsenosti pamätníka, ale aj z výbornej predprípravy. Inak to nie je ani v knihe Žiť svoju báseň. S Ivanom Štrpkom, jedným z trojice Osamelých bežcov (spolu s I. Laučíkom a P. Repkom), v chronologickom slede nanovo rekonštruujú dôležité formatívne zážitky, spomienky, v novej, prirodzene subjektívnej a z odstupu uchopenej perspektíve nazerajú na kľúčové (aj dejinne relevantné) momenty a udalosti, ktoré ovplyvnili Štrpkovo ďalšie premýšľanie i život. V ich rozhovore nejde ani tak o klasické interview, ale o voľný, slobodný a inšpiratívny dialóg, prezentáciu obojstranného poznania (bez potreby sebaprezentácie pýtajúceho sa), ktoré sa napája z dvoch základných prúdov – z vlastnej skúsenosti zo zažitého, kam patria i dôležité ľudské stretnutia, a z celoživotnej sebakultivácie umením.
     
    Stretnutia, performancie a textappealy
    O Osamelých bežcoch sa napísalo v posledných rokoch niekoľko publikácií, na základe ktorých si môžno utvoriť oveľa jasnejší prehľad ich umeleckého formovania a tvorby. Dôležité z hľadiska spätného pohľadu na ich fungovanie sa javia byť najmä tie, ktoré pripravil Oleg Pastier (Pohybliví v pohyblivom, Pohybliví nehoriaPoker s kockami ľadu [spolu s J. Púčekom]). Na ne, spolu s vybranými básňami či úryvkami z esejí, sa Štrpka v rozhovore i viackrát odvoláva.

    Kniha je rozdelená do niekoľkých väčších celkov. V prvom básnik rozpráva o svojom detstve, histórii rodiny, do ktorej patril aj básnik Ivan Kupec, mestách a miestach, behu, písaní, iniciačných autoroch, význame časopisu Světová literatura a celého českého kultúrneho kontextu pri utváraní jeho individuálneho literárneho vkusu. Spomína na prvé stretnutie Osamelých bežcov a ich dobové „prijatie“, kultovú návštevu Allena Ginsberga, performancie a textappealy, atmosféru 60. rokov 20. storočia, pri ktorej sa nedá zrejme vyhnúť istej dávke sentimentu, a postupný pád do tých normalizačných. Významné miesto v spomienkach zohráva niekdajší minister kultúry Miroslav Válek, popri celej plejáde iných kultúrnych či politických predstaviteľov asi najčastejšie sa vyskytujúca historická osoba v knihe.
     
    Je potrebné udržať pakt s vlastnou pamäťou
    V druhej časti sa Štrasser nevyhýba ani otázkam o Štrpkovom vstupe do komunistickej strany, ktorý svoj súčasný postoj k tejto skutočnosti vyjadril potrebou prijatia zodpovednosti za to, čo bolo, t.j. udržaním „pakt[u] s vlastnou pamäťou“ (s. 127). Rozhovor sa tu dotýka ďalšieho dôležitého medzníka, stretnutia s Dežom Ursinym, prináša opisy skúseností s prácou v redakciách literárnych periodík, knižné strety so svetmi J. L. Borgesa, F. Pessou či A. Camusa. Zaujímavou časťou je tiež vnímanie roku 1989 a ďalšieho vývinu postsocialistickej spoločnosti počas mečiarizmu i po ňom, reflektovanie absencie povedomia pojmu občan a občianska spoločnosť, vyprchávanie hodnôt a myšlienok Novembra ’89, súčasné nastavenie spoločensko-civilizačno-kultúrnych rámcov.

    Posledná časť rozhovoru sa hlbšie venuje témam, ktoré Štrasser pomenoval ako „básnické bytie“ (s. 197), teda poézii, písaniu, problematizácii jazyka, ale aj potrebe písania o (svojej) poézii mimo poézie, o jej odbornej reflexii či inšpiračných zdrojoch v literatúre i iných umeniach. Dôležitými, skôr naznačenými a veľmi subtílnymi momentmi, sú úvahy o slobode a smrti. Autor knihu uzatvára textom Akési srdce zo zbierky Fragment (rytierskeho) lesa (2016), doplnkom je obrazová príloha a možnosť sa cez QR kód dostať k videu, na ktorom Štrpka číta svoje básne.

    Žiť svoju báseň možno zaradiť do veľkej mozaiky Štrpkovej tvorby (o Štrpkovej tvorbe) – aj v tomto rozhovore pokračuje v budovaní a potvrdzovaní svojho básnického Ja. Napokon, mnohé fragmenty v odpovediach vyvolávajú spomienky na jeho básne či eseje – prepojenie, zosieťovanie jeho tvorivého sveta je veľmi silné. Ale to je asi prirodzené.
     
    Veronika Rácová