Preživší

  • Recenzované dielo

    Odvlečení
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/05
  • Autor recenzie

    Jana Kičura Sokolová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Pred necelými osemdesiatimi rokmi otriasol ľudstvom holokaust. Tento termín po prvýkrát použil nositeľ Nobelovej ceny Elie Wiesel v románe Noc. Zahŕňa v sebe systematické, hromadné vyvražďovanie etnických, náboženských, ale aj politických skupín, riadené štátom, nacistickým Nemeckom a jeho spojencami, počas druhej svetovej vojny. Najprenasledovanejším národom tejto skazy, s najpočetnejšími obeťami, sa stali Židia. Poslední preživší sú stále medzi nami, a napriek hrôzam, ktoré prežili, nemlčia a svoje spomienky na prežitú minulosť celkom nevytesnili. Publicistka Ivana Havranová s dávkou citu zaznamenala ich rozpamätávanie sa na dávne udalosti v knihe rozhovorov s názvom Odvlečení.

    Symbolických 13 dialógov vznikalo v prostredí penziónu Ohel David – jeho klientmi sú ľudia, ktorí prežili rôzne podoby holokaustu. O úvodné slovo knihy v podobe prológu požiadala autorka Pavla Traubnera. Jeho osobná skúsenosť s holokaustom v ranom detstve, ako aj významné postavenie v židovskej obci ho predurčuje otvárať vzácne spomienky svojich spolupútnikov a našich spoluobčanov.

    Osobité rozhovory majú relatívne ustálenú kompozíciu. Havranová uvedie každého partnera v dialógu krátkym sprostredkovaním základných informácií a najmä unikátnou charakteristikou, ktorá sa opiera o autorkine jedinečné pocity a prežívanie počas samotných stretnutí. Zároveň sa na protiľahlej strane nachádza autentická, aktuálna fotografia, čím sa uceľuje kolorit samotného rozprávania. Koncepcia kladenia otázok je obsahovo podobná. Zameriava sa na detstvo, rodinný život pred vojnou, postupne prechádza k vojnovým rokom a životom po skončení druhej svetovej vojny. Autorka sa nevyhýba ani existenčným či duchovným otázkam, ktoré sa týkajú viery v Boha. Pri kladení otázok sa riadi citom, formuluje ich opatrne, s ohľadom na zdravotný stav a prežité udalosti svojich partnerov v dialógu, pričom dokáže na jednotlivé odpovede empaticky reagovať. Rozhovory nie sú rozsahom rovnaké, čo vyplýva zo špecifík prostredia a okolností, v ktorých vznikali. Vo všeobecnosti majú skôr kratší charakter, bez hlbšieho ponoru do minulosti a problematiky holokaustu. Napriek tomu to neuberá na ich autenticite a nič nestrácajú ani na hodnovernosti a hodnote. Textovú časť sprevádzajú rodinné dobové fotografie, ktoré dokresľujú celkový charakter dialógov. Knihu uzatvára rozhovor s riaditeľkou penziónu Martinou Kotoučekovou o živote klientov zariadenia a o osobnej motivácii pracovať s preživšími.

    Publikáciu v závere dopĺňa stručná charakteristika niektorých koncentračných táborov a rovnako aj pracovných táborov na území fašistického slovenského štátu. Záverečné slovo patrí samotnej autorke, ktorá odkrýva svoju motiváciu, pohnútky vedúce ku vzniku tejto knihy rozhovorov. Odvlečení sú škaredým zrkadlom ľudstva, ale tiež hlbokým, ľudským odrazom človeka. Je potrebné, aby sa na najväčšie historické tragédie nezabúdalo v žiadnom čase, a najmä nie teraz. Na záver ponúkam krátky úryvok:

    Ivana Havranová: „Ste novinár, čítate dennú tlač, máte prehľad. Nebojíte sa dnešného extrémizmu? Máme ho už v parlamente!“

    Alexander Bachnár, preživší: „Pozrite sa. Holokaust sa nezačal Osvienčimom. Holokaust sa Osvienčimom uzavrel. On sa začal vtedy, keď jednému nevinnému Židovi dali prvú facku. Nemôžem to vylúčiť! Dnes sa môže holokaust objaviť kedykoľvek a kdekoľvek a nemusí mať takú istú podobu, akú mal, keď ju bolo možno vyjadriť miliónmi židovských obetí. A bojím sa, že toto riziko tu je.“
     
    Jana Kičura Sokolová