Príbeh bez konca

  • Recenzované dielo

    Príbeh umenia
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/10
  • Autor recenzie

    Darina Šabová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Keď v roku 1950 londýnske knižné vydavateľstvo Phaidon vydalo publikáciu The Story of Art, nikto zrejme nepredpokladal, že sa čoskoro stane medzinárodným bestsellerom s mimoriadnym čitateľským úspechom. Kniha razom zmenila aj život svojho autora, historika a teoretika umenia Ernsta Gombricha. Od jej vzniku vyšla už v šestnástich vydaniach. Sám autor neskrýval dojatie vo svojom predslove z roku 1995, keď napísal, že ho napĺňa úžas a vďačnosť. Ešte si totiž dobre pamätal svoje veľmi skromné očakávania, keď knihu písal. Poďakoval všetkým generáciám čitateľov z celého sveta, ktorým kniha poslúžila ako užitočný úvod do štúdia nášho umeleckého dedičstva. A slúži dodnes. V tomto roku sa aj slovenský čitateľ, vďaka vydavateľstvu Ikar, po prvýkrát dočkal ilustrovanej verzie Príbehu umenia v slovenskom jazyku.
     
    Ernst Gombrich, jeden z najpodnetnejších historikov umenia 20. storočia, sa narodil v roku 1909 vo Viedni vzdelaným a umelecky založeným rodičom – otec bol právnik a matka známa pianistka. Rodina bola vďaka svojmu spoločenskému postaveniu v úzkom kontakte s intelektuálnou elitou Viedne na prelome storočí. V roku 1928 začal mladý Gombrich štúdium dejín umenia a klasickej archeológie na Viedenskej univerzite, ktorá bola v tom čase jedným z najprogresívnejších umeleckohistorických centier. Bol žiakom tzv. Viedenskej školy dejín umenia, ktorej hlavným cieľom bolo konštituovanie dejín umenia ako exaktnej nezávislej vedeckej disciplíny, striktne oddelenej od archeológie a estetiky. Na všetky obdobia dejín umenia sa škola pozerala ako na rovnako hodnotné a ovládané ich vlastnými neporovnateľnými pravidlami. Kontinuita predstavovala kľúč k dejinám umenia. A to boli rozhodujúce vplyvy a témy, ktoré neskôr absolvent Viedenskej školy dejín umenia, Ernst Gombrich, aplikoval a rozvinul aj vo svojej knihe Príbeh umenia.

    V roku 1936 dvadsaťsedemročný Gombrich pre svoj židovský pôvod opúšťa Rakúsko a usádza sa v Londýne, kde napokon strávi väčšinu svojho života. Hneď po príchode získava miesto vo Warburgovom inštitúte, kde v rokoch 1959 až do odchodu do penzie v roku 1976 pôsobí ako jeho riaditeľ. V roku 2001 v Londýne zomiera. Za svoju prácu a neoceniteľný prínos pre spoločnosť získal Gombrich mnoho medzinárodných ocenení a je nositeľom viacerých vyznamenaní.
     
    Treba začať od seba
    Kniha dodnes predstavuje prvú voľbu pri poznávaní umenia, ponúka základnú orientáciu v jeho dejinách prostredníctvom ich prerozprávania od prehistorických čias až po druhú polovicu 20. storočia. Nemerateľný úspech tkvie predovšetkým v zrozumiteľnosti a ľudskom rozmere písania autora. Bol to Gombrichov hlavný cieľ, prerozprávať dejiny umenia ako príbeh jednoduchým jazykom, bez veľkého počtu odborných výrazov. Čitateľa chce v prvom rade naučiť umenie vnímať, nie poskytovať mu návody k jeho zaraďovaniu do „škatuliek“. Odmieta vtedajší intelektualizmus historikov umenia, ktorých príznačne nazýva snobmi.

    Táto sympatická črta knihy nestráca na aktuálnosti ani dnes, keď sa vytráca skutočný pôžitok z umenia, pretože je ľahšie tváriť sa vzdelane a vravieť, že je niečo „veľmi zaujímavé“. Sám autor však zdôrazňuje, že bez divákovej aktívnej spoluúčasti ostávajú umelecké diela nemé. A pritom – koľkí umelci vkladajú do svojich diel všetko, ba potia nad nimi krv. Gombrich preto čitateľa vyzýva k tomu, aby sa umelca snažil pochopiť v tom, čo chcel dosiahnuť, a nie ho vopred odsúdiť pre obavy, že to nie je to „správne dielo“, ktoré by mal obdivovať. Treba začať od seba a najmä veriť vlastným očiam – nie vopred konštituovaným akademickým názorom. Až vtedy budeme môcť dospieť k „najúžasnejším objavom“.
     
    Nie príbeh umenia, ale príbehy umelcov
    Ernst Gombrich začína svoj príbeh trochu netradičným tvrdením: „Umenie vlastne neexistuje. Sú len umelci.“ Neponúka teda definíciu umenia, ale snaží sa zmapovať to, čo sa umením od počiatku až dodnes nazývalo. Tak sa stáva príbeh o umení príbehom o meniacich sa názoroch a požiadavkách kladených na umelcov. Autor diela zasadzuje do historických kontextov, čím čitateľovi pomáha pochopiť pôvodné umelecké zámery autorov. Je až dojímavé čítať, ako vyzdvihuje prácu stredovekých majstrov. Priznáva, že by sa nám mohlo zdať, že kreslili skôr ako deti, nad čím je ľahké sa pousmiať. Zdôrazňuje však, že vôbec nie je jednoduché urobiť to, čo dokázali oni – rozprávať svoje príbehy prostredníctvom úsporných vyjadrovacích prostriedkov, ale s takým sústredením sa na to, čo považovali za dôležité, že konečný výsledok ich práce si napokon uchováme v pamäti omnoho dlhšie než realistické výjavy dnešných dní.

    Na inom mieste obhajuje neľahký údel abstraktných maliarov prvej polovice 20. storočia, ktorí mali ambíciu svoje diela vystavať z najjednoduchších prvkov a čistých farieb. Pripúšťa, že obraz, ktorý sa skladá napr. z dvoch bielych štvorcov, mohol svojmu autorovi spôsobiť omnoho viac starostí ako mal umelec v minulosti, keď maľoval napr. madonu. Ten vedel, na čo sa má zamerať a ako má výjav vyzerať. Maliar so svojimi dvoma štvorcami je podľa Gombricha v menej závideniahodnej situácii. Bude ich na plátne posúvať, skúšať nekonečný počet možností a aj tak asi nikdy nebude presne vedieť, kde a kedy prestať. Samozrejme, nás jeho zainteresovanosť vecou zaujímať nemusí. Je však šľachetné, ako autor zdôrazňuje, že by sme sa v žiadnom prípade nemali posmievať z jeho úsilia, ktoré na seba dobrovoľne vzal.

    Výrazný ľudský rozmer autorovho písania nás sprevádza na mnohých stranách Príbehu umenia. V konečnom dôsledku prichádzame na to, že samotní ľudia – umelci a diváci – sú tí, ktorí príbeh umenia vytvárajú. Ľudské príbehy tvoria živú reťaz, prepájajúcu súčasné umenie dnešných dní s umením najranejších jaskynných malieb. Na konci sa Ernst Gombrich vracia k svojmu východiskovému bodu potvrdzujúcemu hlavnú myšlienku príbehu, keď apeluje na čitateľa a píše: „Sme presvedčení, že umelci sa budú rodiť vždy. Ale či bude existovať aj umenie, to bude v nemalej miere závisieť aj od nás, širokej verejnosti. Našou ľahostajnosťou alebo záujmom, našimi predsudkami alebo pochopením môžeme o tom rozhodnúť.“
     
    Darina Šabová