Príbeh coming outu?

  • Recenzované dielo

    Prosté rozprávky. Séria 1
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/11
  • Autor recenzie

    Agnieszka Słowikowska
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    V poslednom čase sú čoraz populárnejšie romány, ktorých príbeh sa týka objavovania sexuálnej orientácie, predovšetkým mladými ľuďmi. Téma je celkom bežná v populárnej kultúre (nestotožňovať s brakom!), a to tak na obrazovkách, ako aj na papieri. Môžeme spomenúť hoci Ja, Simon a Dej mi svoje jméno (tato recenzia sa nezameriava na umeleckú hodnotu týchto diel, pre zvedavých odporúčam video týkajúce sa tejto témy na videoblogu Inferno na polici). Do tohto prúdu v literatúre môžeme začleniť aj prvý román Marka Hudeca Prosté rozprávky.

    Autor patrí k mladej generácii súčasných tvorcov (ročník 1990). Študoval žurnalistiku v Bratislave a na Masarykovej univerzite v Brne. Písal filmové recenzie (napríklad do Pravdy) a od roku 2015 pôsobil ako redaktor v denníku SME. Za svoje poviedky získal ceny v súťažiach Prečo mám rád slovenčinu, Slovensko, Mladá slovenská poviedka a O cenu Dominika Tatarku.

    Román je rozdelený do deviatich kapitol (písaných vo forme listov romantickému partnerovi hlavnej postavy), ktoré vedú čitateľa cestou plnou zázrakov a magických zvierat. Svetom vládnu postavy nepochádzajúce len zo slovenských rozprávok, ale sú čiastočne inšpirované aj cyklom o Harrym Potterovi. Očividná inšpirácia je celkom pochopiteľná. Autor patrí do generácie, ktorá vyrastala na knihách J. K. Rowlingovej. Hudec používa názvy všelijakých moderných aplikácií či sociálnych sietí (messenger, instagram), čo napriek autorskému zámeru po čase unavuje a vytvára zvláštny pocit toho, že aspoň čiastočne ide o product placement – skoro ako z filmov o Jamesovi Bondovi. No a tak sa za moderným obalom čitateľ dostáva do sveta hlavnej postavy, mladého homosexuála.
     
    Prosté rozprávky otvára prvý list, písaný Adamovi (priateľovi hlavnej postavy), v ktorom mládenec píše o svojom coming oute pred rodinou. Bol odmietnutý matkou, ktorá nebola schopná pochopiť synovu sexuálnu orientáciu („Rozumiem, že chceš byť niečím výnimočný, ale teploš?“). Samotný motív hľadania seba a akceptácie je veľmi podstatný a na ňom je stavaný celý príbeh románu. Otázka je, nakoľko je v dnešnej dobe próza toho typu potrebná? Zdá sa, že obdobie, kedy v literatúre sexuálna orientácia bola témou kontroverznou, už je minulosťou. Otázka sexuálnej orientácie, a azda ešte viac tolerancie, nie je ešte v slovenskej próze úplne vyčerpaná. Ale skutočne stojí za to, aby v dobe rýchleho zasielania informácií (vrátane románov zahraničných autorov) vznikali aj slovenské príbehy, týkajúce sa tejto témy?

    Odpovedať na túto otázku nie je úplne jednoduché. Hlavný hrdina je mladý dospelý (young adult) a – čo je veľmi dôležité – nepochádza z Bratislavy. Vďaka tomu sa román stáva univerzálnejší, a nie je zameraný len na veľkomesto. Bohužiaľ, spracovanie populárnej témy si vyžaduje, aby autor vytvoril nejaký nový spôsob rozprávania o nej. Čiastočne sa to Markovi Hudecovi darí. Skúša pomocou magického sveta slovanských povestí metaforicky ukázať cestu, ktorú protagonista musel prejsť, aby nielen našiel akceptáciu v rodine, ale sa aj hlbšie pozrel na svoj život a odstránil záclonu, ktorá prikrývala skutočnosť (predovšetkým spätú s jeho vzťahom s Adamom). Na druhej strane, bohužiaľ, autor túto tému nezvládol. Predovšetkým unavuje celkom jednoduché použitie množstva rozprávkových motívov (bratia učiteľky sú premenení na vtáky; svojím spôsobom magická edukácia hlavného hrdinu u čarodejníka; únos Adama vodníkom). Každá nová „magická“ postava viac a viac unavuje a čitateľ si kladie otázku „Čo zase...?“. Pre záplavu magických prvkov sa stráca základný príbeh. Cesta za akceptáciou je prikrytá rozprávkovou obálkou. A tak sa príbeh o coming oute stáva len vedľajšou témou.

    Osobitnou je otázka štýlu, akým Prosté rozprávky boli napísané. Najviac dráždia dialógy, predovšetkým vety vyslovené hlavným hrdinom. Prejavy často znejú umelo a dokonca sa stáva, že sa pohybujú na hranici gýču („Nie, prosím ťa, nie, nedokážem byť bez teba. Som s tebou šťastný. Milujem ťa.“). Próza pôsobí, akoby nám autor chcel veľa povedať. Bohužiaľ, namiesto toho, aby vybral jednu tému, zalieva čitateľa príbehmi a motívmi. Je to obrovská škoda, lebo keby sa aspoň trocha držal v mantineloch, mohla by vzniknúť úžasná história so štipkou mágie.
     
    Agnieszka Słowikowska