Príbeh viac zakliaty než čarovný

  • Recenzované dielo

    Chlapec a červený dom
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/02
  • Autor recenzie

    Edita Treščáková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Mestský chlapec Martin sa nevie dočkať prázdnin. Od problémov v škole uniká do severskej prírody švédskeho leta za jednoduchými radosťami detstva, ozvláštnenými stretnutím s neobyčajným priateľom – škriatkom. Solídny základ príbehu s ambíciou zaujať nielen detského čitateľa rozvíja ďalej postava starého pastiera, ktorého životný štýl i rozprávanie o mýtoch tmavých lesov malého hrdinu očaria a majú mu ukázať cestu k sebe samému.

    Starý otec pozná tajomstvo červeného domu, typického sídla švédskeho vidieka. Jeho komorná drsná atmosféra sa šíri stránkami v podrobnom opise rutinných činností a zručností múdreho muža, tkáča farebných kobercov a hráča na takmer magické violončelo. Rozpráva svojmu novému vnukovi legendu o škaredej Liv z rodu škriatkov, ktorej život zachráni ľudská láska. Chlapec u starého otca nájde pochopenie pre svoju fantáziu a objavuje „živé slová“, odlišné od umelých školských poučiek a pravidiel – slová, ktoré oživujú príbehy a prinášajú poznanie.

    Martinov autentický záujem o fungovanie deduškovho sveta, jednoduchého a číreho, pocity slobody a úľavy, ktoré prináša, pripomínajú inú s prírodou bytostne spätú detskú postavu z nemecky písanej literatúry – dievčatko z hôr Heidi. Citovo zafarbené opisy krajiny, prchavá poetika a náznak pátosu zvýrazňujú vzťah a úctu dieťaťa k prostrediu, ktoré poskytuje útočisko a odpočinok od náročného života v meste, kde mu málokto rozumie.

    Ľudia tam neveria v existenciu podivných stvorení, nezáleží im na nich o nič viac ako na matke prírode. Práve jej význam a všadeprítomnosť kniha subtílnym vykresľovaním detailov chlapcovho leta neustále zdôrazňuje. Pôvab a pokoj takmer panenského švédskeho kraja pomáhajú ozdravovať Martinovu myseľ a obnovovať puto medzi ním a jeho najbližšími.

    V meste sa deti vonku nehrajú – „mohlo by sa im niečo stať, keď sa na okná izieb zavesili nočné strašidlá“. Vo Švédsku je však všetko inakšie, každodenné prirodzené bytie je pre chlapca zmysluplným a podnetným. Pookrieva, „na duši sa mu usadilo ticho“.

    Idea autorky, aby človek veril v samého seba, v krásu čias rozprávkových, dobro a lásku a spoluvytváral ich, sa zrkadlí aj v bezprostrednej lyrike, ktorú votkáva do textu. Štýl písania napodobňujúci staré príbehy však nemusí byť tou najprístupnejšou cestou k mladému čitateľovi. Navyše, ak je sprevádzaný mentorovaním, hoci s dobrým úmyslom.

    Spočiatku precítené náladové opisy a originálna estetika nadobúdajú v deji určitú kostrbatosť a prepchávajú ho situačnou syntetickosťou. Tvrdohlavo zastaraná forma bola azda už aj pre mladú generáciu 90. rokov minulého storočia, kedy knižka vyšla v Nemecku prvýkrát, nepútavou. Martinova románová rojčivosť, príliš čitateľná naivná oduševnenosť a krotkosť, ktorou ho autorka núti poddávať sa logicky neopodstatneným okolnostiam, môžu byť pre čitateľa prekážkou pri stotožnení sa s postavou a myšlienkou diela.

    Pôvodnú fabulu s neodhadnuteľným, a preto sympatickým škriatkom, sľubujúcu záhadu i jemné dobrodružstvo, zrazu nahrádza ťažkopádny zdĺhavý príbeh o živote Liv. Ten Martin pasívne prijíma a čitateľ stráca kontakt s hrdinom a orientáciu v súvislostiach. „Príbeh v príbehu“ pôsobí nalepene, nedokáže si získať spriaznenú pozornosť tak, ako perspektíva chlapcovho kamarátstva s bizarným, no šľachetným stvorením. O to viac, ak je len účelovým poúčaním o ľudských vlastnostiach a charaktere, pričom toto rozprávanie samotné nanucuje priveľa prázdnych stereotypov a vo svojej predvídateľnej lineárnosti neprináša nič nové. Potenciálne silné miesta, ktoré chcú dojímať, sa topia v útlocitnosti a zanikajú tak určujúce momenty vývoja deja.

    Je otázne, pre koho bola kniha písaná. Univerzálnosť, ktorú prezentuje obálka, keď hovorí o čítaní pre celú rodinu, sa ukazuje byť skôr nejednoznačnosťou žánru s nerozhodným autorským zámerom. Menších môže odradiť rozvláčnosť textu a miestami a čaká ich surové rozčarovanie z prechodu od takmer rozprávkového slohu k naturalistickým pohľadom na ľudské bytie (pôrod, bitka ženy). Oproti tomu stoja často nepotrebné rozpačité zdrobneniny, čo však možno prisúdiť prekladu. Nejasne použité zámená takisto k zrozumiteľnosti textu neprispievajú, škriatkovia zrejme úradovali aj v redakcii.

    Kniha akoby hľadala svojho čitateľa. Otvorení konzumenti nekomerčnej detskej literatúry sa tu tiež musia popasovať s nekomplexnou formou a zložitou štruktúrou, ktoré uberajú na uveriteľnosti prejavu, príbehu a opodstatnenosti odkazu. Ilustrácie v slovenskom vydaní pomáhajú neurčitej, s detstvom nekorešpondujúcej estetike, ktorá akosi nefunguje. Po s umnou ľahkosťou načrtnutom začiatku vyzerá zvyšok ako zmätene spísaná kópia spomienok na románové príbehy pre mládež z minulých čias. Tie majú v knižnici iste svoje miesto, otázkou však je, do akej miery je táto publikácia samostatnou voľbou mladého čitateľa.

    Tak sa, žiaľ, samotný – v podstate úprimný a inšpirujúci – príbeh chlapca outsidera o zachovaní čistoty a hľadaní svojho miesta v živote stáva v súčasnej mládežníckej literatúre outsiderom. Síce chvályhodne ponúka overené ľudské hodnoty a svojskú identitu, no s nedostatočnou vitalitou formy, zvolených výrazových prostriedkov a stratenou cestou za vlastnou víziou.
     
    Edita Treščáková