Prítomnosť utkaná zo spomienok

  • Recenzované dielo

    Večer u Claire
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/09
  • Autor recenzie

    Etela Farkašová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Pri čítaní autobiografickej prózy Gajta Gazdanova (1903 Petrohrad – 1971 Mníchov) Večer u Claire sa mi chvíľami v mysli silne sprítomňoval Marcel Proust, chvíľami Vladimír Nabokov. Prózou ruského, pôvodom osetského spisovateľa, predstaviteľa ruskej emigrantskej literatúry, podobným spôsobom ako u oboch uvedených autorov pretekajú prúdy vedomia (a podvedomia), aktuálne udalosti, ktoré zažíva postava Nikolaja Sosedova, sú votkané do spomienok na minulé zážitky, obe časové dimenzie sú neoddeliteľne späté: zapamätané je súčasťou žitého a žité jestvuje v interpretácii minulým. Z doslovu Evy Maliti Fraňovej sa dozvedáme, že Gazdanov označil prípadnú podobnosť svojho príbehu s Hľadaním strateného času za „náhody v čase“, Prousta vtedy totiž nepoznal. A čo sa týka Nabokova, ktorý neskôr napísal vynikajúcu autobiografickú prózu Pamäť, prehovor, neprekvapuje, že sa o Večeri u Claire vyjadril ako o „knihe spomedzi najmilších, čo v rôznych obdobiach ulahodili duši...“

    Román (románová novela) Gazdanova si vskutku zaslúži pozornosť, dej prózy je situovaný do konkrétneho času a priestoru, odohráva sa v porevolučnom Rusku, kde prebiehajú boje bielych s červenými, témou sebahľadania, utvárania osobnej identity v zložitých spoločenských podmienkach je to však výpoveď nadčasová. Próza oslovuje jemným tónovaním obrazov hrdinovho vnútorného sveta, citlivo skicovanými kontúrami jeho žitého i v pamäti zachovaného času. K upnutiu na život v spomienkach sa priznáva autorovo alter ego, keď hovorí: „zvykol som si žiť v minulej realite zrekonštruovanej mojou predstavivosťou. Mal som v nej neobmedzenú moc“. Možno to bola táto moc, možno sloboda myšlienok, pocitov alebo obrazov, čo lákalo senzitívneho chlapca k pobývaniu v spomienkach pretváraných fantáziou. Chlapca, ktorý čítal Dostojevského v rokoch, keď mu rodičia podsúvali ešte Andersena či Hauffa, a ktorý sa jedného jarného dňa vydal na prechádzku do poľa, kde ho čakal na prvý pohľad obyčajný, no v mnohom determinujúci zážitok. Kráčajúc po hnedastej pôde v diaľke uprostred úžľabiny uvidel blyšťať sa na slnku vrstvu snehu, nad krásou ktorého sa mu chcelo zaplakať. No keď sa vybral k tomuto miestu – zrazu mal pred sebou sypký a špinavý, rozpúšťajúci sa sneh, trochu sa síce blyští, no všetka krása z neho je preč... Zážitok, ktorý protagonistovi utkvie v pamäti na celý život, skúsenosť dezilúzie sa stane kľúčovou: „A viac nič?“ pýta sa sám seba a táto otázka bude v ňom rezonovať pri viacerých životných situáciách. Možno najmä po tejto skúsenosti žije Nikolaj vo svete vidín, snových predstáv, ktoré sú ťažko oddeliteľné od reality, napokon, čo je realita, bude sa spytovať ďalej, zahlbujúc sa čoraz väčšmi do spomienkovej snovosti.

    Celá próza je rekonštrukciou snívaného života. Jedným z bodov, o ktorý sa opierajú hrdinove vidiny, je stretnutie s Francúzkou Claire ešte v časoch detstva, neskôr sa ich cesty rozídu, aby sa po mnohých rokoch opäť stretli. Vďaka nenaplnenej láske sa Claire stala symbolom snového, vidinového sveta. Protagonista sa k nemu navracia po všetky ďalšie roky. Často si dievčinu sprítomňuje, je preňho dôležitá najmä ako symbol, ako súčasť snového bytia, ako vidina, ktorá presvetľuje reálne žitý, neraz problémami, smútkom, depresiami nasýtený čas, jej príťažlivosť spočíva najmä v tom, že do reálneho života vstupuje ako skrášľujúca spomienka, ako zmäkčujúci sen. Spomienky, snivosť predstavujú pre protagonistu zvláštnu dimenziu prežívania, v ktorej sa prelínajú všetky tri časy.

    Claire je jednou z postáv, na ktoré hrdina spomína aj po odchode do emigrácie, jeho dni sú husto popretkávané i spomienkami na rodičov, príbuzných, priateľov, spolužiakov, spolubojovníkov, pred nami defiluje plejáda postáv s rozmanitými osudmi. Zvláštne miesto má medzi nimi strýko Vitalij, ktorý šestnásťročnému synovcovi, odhodlanému pridať sa v občianskej vojne k bielym, odovzdáva esenciu vlastných životných skúseností ako osobné posolstvo. Azda najhlbšie na chlapca zapôsobia strýkove slová, že najväčším šťastím na zemi je „myslieť si, že si aspoň niečo pochopil zo života okolo seba. Nebudeš chápať, to sa ti bude iba zdať, že chápeš, a keď si na to po nejakom čase spomenieš, uvidíš, že si chápal nesprávne... No aj tak je to v živote najhlavnejšie a najzaujímavejšie.“ Pochopiť niečo zo života, z toho, čo sa odohráva vo vonkajšom svete, ale aj zo svojho vnútorného príbehu... Nikolaj si tieto slová vštepuje do pamäte, aj ony ho vedú k spôsobu života, ktorý si zvolil: života posplietaného zo spomienok, bdelého snívania, túžob. Verí, že takto bude vedieť lepšie pochopiť aj seba samého a možno práve to je zmyslom ľudskej existencie.

    Vydaním úspešnej prvotiny Gajta Gazdanova v kultivovanom preklade sa rozšíril náš pohľad na ruskú emigrantskú literatúru prvej tretiny minulého storočia, ostáva veriť, že neostane len pri tomto stretnutí s pozoruhodným spisovateľom.
     
    Etela Farkašová