„Pútnické“ básne Miroslava Válka

  • Recenzované dielo

    Domáca úloha
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/10
  • Autor recenzie

    Ján Gavura
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Drobnosť
    A je tak mŕtvo v tomto meste
    do škáry múru vbehla tôňa dáka
    maličká biela myš čo žerie z päste
    a čaká
     
    Vo vrecku nesiem kúsok intimity pre to zviera
    len jeden orech
    a čaro Vianoc zabalené do papiera
     
    V snehu sa malá biela stopa topí topí
    hovorím vetru o nej básne
    a on ma možno vôbec nepochopí
     
    A je tak mŕtvo cez polnočnú v meste
    do škáry múru vietor chladno ženie
    Maličká biela myš čo žerieš z päste
    na mňa si asi nikto nespomenie

     
    Nedávno pri odchode z práce som sa stretol s riaditeľom prešovskej univerzitnej knižnice a, ako zvyčajne, náš rozhovor sa zvrtol na pripravované knižné novinky. Po rekapitulácii skromného edičného plánu vydavateľstva sa pán riaditeľ pristavil pri mene Miroslava Válka a vyslovil vetu, ktorú počúvam často: „K Válkovi mám taký nejednoznačný vzťah, ale básnik to bol geniálny.“
     
    Básnická kniha Domáca úloha je ešte z čias, keď Válek nevyvolával dojem komplikovaného človeka a nebol až taký vynikajúci básnik. Je zostavená z básnikových juvenílií, ktoré publikoval v populárnom kalendári s dlhoročnou tradíciou Pútnik svätovojtešský a v časopise Pútnik, premenovanom po roku 1945 na Pútnik cyrilometodejský. Aj preto sme si spolu s prvým editorom knihy, Petrom Tollarovičom, pre tieto básne vymysleli pomenovanie „pútnické“. Najstaršia báseň je z roku 1942, najnovšia má o šesť rokov menej a P. Tollarovič ich v týchto kresťanských periodikách napokon objavil trinásť. Neskôr k nim pridal ešte jednu z rukopisu a roku 2017 ich pripravil ako bibliofíliu pod názvom Drobnosť a iné básne. Po malej úprave a po doplnení ďalších šiestich básní z katolíckych časopisov, kam Válek pravidelne prispieval, sa napokon zrodila nová kniha s názvom, ktorý presne evokuje, že niektoré z básní napísal študent – Domáca úloha.

    Nie všetky básne majú kvality, na aké sme u Válka zvyknutí, ale aj menej zrelá Válkova báseň prevyšuje v mnohých ohľadoch dobovú produkciu. Tieto plaché pokusy, napísané v tradícii slovenskej katolíckej moderny, ponúkajú vzácnu sondu do genézy básnikovho uvažovania o svete a poézii. Okrem nich sú tu už básne, ktoré sa môžu postaviť ako rovnocenné k tým najlepším zo 40. rokov, zaradeným napríklad do známeho cyklu Zápalky, ktorý bol prvý raz publikovaný ako súčasť reedície debutu Dotyky (1971). Z knihy Domáca úloha Zlatý fond slovenskej poézie obohatia básne V galérii svätých, Mŕtva duša, báseň rovnomenná s názvom knihy alebo nenápadná, zato typicky válkovská báseň Drobnosť.
     
    Báseň Drobnosť stojí presne na pomedzí dvoch súborov textov, ktoré podávajú o Válkovi odlišný obraz. Na jednej strane je dnes už ikonický cyklus Zápalky, ktorý z časopisov 40. rokov vyberal Stanislav Šmatlák, literárny vedec a znalec Válkovej tvorby, a následne autorizoval sám autor. V Zápalkách sa ocitli najvyzretejšie Válkove juvenílie, ktoré museli okrem estetickej normy spĺňať aj ideovú bezchybnosť. V Šmatlákovom výbere chýbajú básne s náboženskými referenciami (i keď nie úplne dôsledne) a obraz, ktorý sa tak o autorovi vytvoril, nebol historicky ani literárne presný. Obišiel významný fakt, že mladý Válek vyšiel z tradície slovenskej katolíckej moderny a spolu s Vojtechom Mihálikom a Viliamom Turčánym boli na prahu konštituovať už tretiu generačnú vlnu početného literárneho zoskupenia, ktorého začiatky siahajú k roku 1930 a k činnosti Rudolfa Dilonga, Pavla Gašparoviča Hlbinu a Jána Harantu.

    Válkovo zapojenie do kresťanskej kultúry a katolíckych časopisov nebolo vôbec okrajové, práve naopak, zázemie, ktoré tieto periodiká vytvárali, pôsobilo stimulačne, no zároveň nevyhnutne na svoj obraz. Válek rástol v 40. rokoch na periodikách Plameň: časopis slovenskej mládeže, po vojne publikoval v Novej práci: katolíckej revue pre kultúrny, náboženský a sociálny život, v Rozvoji, časopise Ústredia slovenských katolíckych študentov, v Jase: mesačníku katolíckej mládeže, a ako už bolo spomenuté, v kalendári Pútnik svätovojtešský a mesačníku Pútnik cyrilometodejský: časopis slovanskej kresťanskej vzájomnosti. Výber „pútnických“ básní koriguje Válkov obraz pre literárnu históriu, i keď najpresnejšiu predstavu poskytne čítanie oboch cyklov a súborov spolu. Špecifikom výberu Domáca úloha je, že sa ako námet neštandardne často opakujú Vianoce, čo má zrejme súvis s tým, že viaceré básne boli napísané v kalendárovej ročenke Pútnik svätovojtešský, ktorá sa vydávala na jeseň a zvykla sa čítať práve počas vianočných sviatkov. Ako námet sa to od prispievateľov kalendára prakticky aj očakávalo.

    Báseň Drobnosť stojí presne na pomedzí oboch súborov textov; napísaná bola roku 1946, dva roky pred známou zhudobnenou básňou Jesenná láska („Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi...“), publikovanou vo svätovojtešskom Plameni, a tematicky sa viaže na inú vynikajúcu zhudobnenú báseň Po písmenku, ktorá sa objavila až v oneskorených Dotykoch (1959), ale napísaná bola oveľa skôr.

    Básne DrobnosťPo písmenku sú básňami samoty a každá svojím spôsobom evokuje iný aspekt osamelosti. V básni Po písmenku sa v úvodných veršoch „Plakal by som, ale nemám za čím. / Myslel by som, nemám na koho“ stretávame pravdepodobne s najvýstižnejším básnickým vyjadrením prežívania mladého chlapca, ktorý je pripravený citovo sa pohrúžiť do života a stať sa úplnou a plnohodnotnou bytosťou, no bráni mu v tom jeho samota.

    Válek báseň Drobnosť zasadzuje do času Vianoc, ktorý má čarovnú atmosféru plnú očakávaní, radostného stretávania sa členov rodiny, zároveň však pre tých, čo nikoho nemajú, ide o jedno z najťažších období roka. Nikdy v roku viac do popredia nevystupuje skutočnosť ľudskej odkázanosti na vzájomnú blízkosť. Tento vyhrotený paradox podporuje situovanie básne do kulisy mesta, kde je vždy väčšia pravdepodobnosť stretnúť iných ľudí, i keby malo ísť len o oneskorených chodcov. V „mŕtvom“, ľudoprázdnom meste sa tak pre lyrický subjekt stáva partnerom „maličká biela myš“. V prvej chvíli je dôležité aspoň to, že je tu iný živý tvor, ktorý o chlapca prejavuje záujem a nadväzuje s ním vzťah. Válkovo zobrazenie myši nie je celkom jednoznačné: na jednej strane za zdá, že má status domáceho zvieratka (je z druhu „bielych“ myší a nechá sa kŕmiť z ruky); neskoršie sa však uvedie, že necháva drobné stopy v snehu a skrýva sa v škárach, čo protirečí prvému obrazu a približuje sa viac k domácej myši, škodcovi, ktorý sa systematicky hubí. Viac ako prírodovedná presnosť je pre báseň dôležitá funkcia myšky a tú plní dôsledne: s chlapcom ju spája priateľské puto, a keďže sú Vianoce, chlapec má pre ňu drobný dar, orech, ktorý je nielen potravou, ale i „kúskom intimity“.

    V tretej strofe sa subjekt od malej myšej stopy obracia k vetru, no vie, že vietor okrem decembrového chladu neprinesie nijaké oživenie. Podobne ako v básni Po písmenku sa aj tu spresňuje predstava toho, že subjekt vníma samého seba ako básnika. Svoju predchádzajúcu skúsenosť samoty už nemá len ako bezprostredný zážitok, ale aj ako sformulovanú báseň. Okrem iného sa takto sám v básni spredmetňuje a posilňuje sa dojem, že ide o skutočnú udalosť, ktorá sa subjektu stala.

    Záverečná strofa je komponovaná ako aktualizácia úvodnej strofy; prvé tri verše majú rovnaké začiatky, no zároveň motivické línie posúvajú, gradujú a uzatvárajú. V prvom verši sa stupňuje kontrast vrcholu Vianoc („polnočnej“ omše) a „mŕtveho“ mesta, v druhom verši škáru, kde predtým bola schovaná myš, vypĺňa studený vietor. Aktualizácia tretích veršov otváracej a záverečnej strofy je minimálna, no zároveň podstatná. Mení perspektívu z tretej osoby, perspektívu pozorovania a správy, na novú situáciu. „Maličká biela myš“ už figuruje ako kolokvijný partner, subjekt ju oslovuje, aby jej povedal svoje smutné poznanie: „na mňa si asi nikto nespomenie“.

    Všeobecný úspech Válkovej poézie vychádza zo sugestívnosti obraznosti, z rešpektovania toho, že na recepciu potrebujeme dať zmyslom podnety, ktoré zaručia, že si vzťahy medzi slovami vieme dobre predstaviť a zapojiť aj do ďalších myšlienkových operácií a citového zaangažovania. Válek je v spôsobe opisu prirodzený, opiera sa o svoju aj čitateľovu skúsenosť. Je samým sebou: ako mladý človek píše o ťažkostiach mladého človeka, väčšie, globálne témy prichádzajú neskôr, keď už má čosi nažité a o poriadku sveta si myslí svoje. Nezabúda, že sugestívnosť pre zmysly je vizuálna, zvuková a na dotyk. V básni Drobnosť sa rozohráva nielen kontrast samoty a Vianoc, ale aj bielej farby (snehu a myši) a tmy (čas polnoci, tiene škár); chlad nie je len citový, prináša ho tiež decembrový vietor. Autor báseň nekamufluje do bežnej hovorovej reči a nie je ani konštrukciou nejakého poetu doctus. Báseň má členenie, ktoré by sa za istých okolností dalo považovať za sonet (4+3+3+4), ale nezakladá si na formálnej dokonalosti, aj tu je básnik skôr prirodzený. Počet slabík a pravidelnosť rýmov kolíše, hoci si udržiava aspoň pravidlo symetrie, dôsledný je iba jambický rytmus, ktorý je pre slovenskú poéziu najfrekventovanejšou platformou a má to svoje dôvody (trochej a daktyl sú v porovnaní s jambom mechanickejšie a príznakovejšie).

    Válek báseň pomenúva mnohoznačným slovom „drobnosť“, ktoré provokuje celý okruh otázok. Jedným z prvých vysvetlení je kúsok orecha pre drobné zvieratko, „drobnosťou“ v úvodzovkách a s ironickým odtieňom je situácia subjektu, jeho samota aj uprostred najradostnejšieho dňa roka, zabudnutosť ostatnými, ktorá je ponechaná ako smutná pointa básne. Emotívnosť básne živí predstava, že stačí tak málo, aby sa všetko od základov zmenilo. Maličkú nádej nachádzame iba v časticiach „možno“ a „asi“, ktoré ešte neponárajú všetko do tmy zúfalstva.

    Časopisecké vydanie básne Drobnosť v dvojčísle 17-18/1946 Pútnika cyrilometodejského sprevádza vydarená kresba: na pozadí čiernom ako škvrna od tušu sú dynamicky rozmiestnené biele postavy troch mudrcov hľadiacich na betlehemskú hviezdu. Vydanie dvadsiatich básní v knihe Domáca úloha sprevádzajú ako ilustrácie skice a obrazy inej osobnosti polovice 20. storočia, Cypriána Majerníka. Básnické obrazy jedného a poetické presahy druhého autora odteraz v knihe nečakane vedú vlastný dialóg.
     
    Ján Gavura