Realistický príbeh kolosálnej krádeže

  • Recenzované dielo

    Vlastnou hlavou
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/01
  • Autor recenzie

    Ľubomír Jaško
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Keď napíše knihu novinár, nemožno čakať fantázie, sny a literárne stvárnené túžby. „Hrozí“ obyčajná realistická pravda. Nepríjemná. Bez okrás a falošného zjemňovania.

    Kniha investigatívneho novinára Mareka Vagoviča je presne takáto. Vážna je tým, že sa dotýka najvyšších poschodí slovenskej politiky.

    Nejde iba o malé politické hry, kto s kým a proti komu, ale o extrémne dôležité rozprávanie o tom, ako bolo Slovensko predané. Investigatívna novinárska práca je niečo iné, ako nezáväzné písanie o osude krajiny. Je ľahšie lamentovať nad úbohosťou politikov a národnou mentalitou, nad všeobecným úpadkom morálky a zákonnosti. Investigatívec musí viac. Odhaľuje skutočné prepojenia a vyjavuje konkrétne mená, čím, samozrejme, riskuje. Nejde len o lacný „opis blbej nálady“, ale presný príbeh jednej kolosálnej krádeže. Pracovné metódy sú rozmanité – spája ich zvedavosť a odvaha. K schopnosti vyhľadávať informácie sa pridáva ochota klásť často nepríjemným ľuďom nepríjemné otázky, a to všetko bez preukazu vyšetrovateľa či prokurátora. Okrem toho je dôležité vnímať súvislosti a vedieť pospájať včerajšie s dnešným. Udržiavať v dobrej kondícii pamäť, lebo tá spolu s logickým uvažovaním môže pomôcť odhaliť tajomstvá, dlhé roky zakrývané politickým marketingom a zábudlivosťou voličov.

    „Odmenou“ za to všetko je nenávisť istej skupiny voličov, pohŕdanie zo strany hlavných postáv a hrozba súdnymi procesmi. O iných rizikách, dúfajme, už hádam netreba v našom kultúrnom priestore rozprávať.

    Marek Vagovič sleduje politickú stranu Smer ako novinár pätnásť rokov. Už v roku 2002 sa počas volebnej noci ocitol v centrále strany, okolo ktorej sa pohybovali rôzne pochybné indivíduá. Biele goliere, čo sa tvárili ako ctihodní podnikatelia, ale aj vyholené hlavy, ktoré sa na nič nehrali. Chýbal presvedčivý dôkaz o tom, že „spolok Roberta Fica funguje ako akciová spoločnosť s prvkami organizovanej skupiny“.

    V úvode príbehu je Fico mladým a dynamickým lídrom. Okrem toho aj pracantom, ktorý sa z relatívne chudobných pomerov chcel vždy dostať medzi elitu. V knihe sa zrazu vynárajú zabudnutí ľudia. Poniektorí odišli alebo boli odídení. Iní jednoducho len zmizli a dnes si v pokoji užívajú svoje zarobené peniaze.

    Podnikatelia, ktorí založili svoj úspech na obchodovaní so štátom, zainvestovali a vyplatilo sa. Bolo potrebné začať splácať záväzky aj s úrokmi. Taká je logika investorov, čakajú za svoj vklad nejakú protihodnotu. „Keď vyhral Smer v roku 2006 prvý raz voľby, sponzori strany si rozobrali štátne zákazky rýchlejšie ako Usain Bolt olympijské medaily.“

    Vagovič postupne rozkrýva prvú a následne aj druhú vlnu mecenášov Smeru. Logike obchodu bolo a je podriadené všetko. Rozprávanie o takzvanej tretej ceste rýchlo skončilo, keď sa ukázalo, že lepšie bude vyplniť priestor naľavo. Masa voličov unavených z uťahovania opaskov znovu uverila v príchod politického spasiteľa.

    Knihe chýbajú kladní hrdinovia. Žiadni totiž naozaj nie sú. Nevyhne sa prakticky žiadnej strane, ktorá sa v parlamente aspoň raz vyskytla, čitateľ má teraz všetky kauzy naservírované na jednom mieste, je to kruté čítanie.

    Najhoršou správou nie je existencia korupcie a neférové prepojenie politiky s biznisom. Skutočnou krízou je nedostatok ochoty sa so všetkými špinavosťami postupne vyrovnávať a stíhať aspoň najväčšie neprávosti.

    Ako vyplýva z knihy, politika nie je zodpovedným spravovaním spoločného, ale len technickou metódou, ako si víťazi a ich priatelia rozdelia zisky. Nezávislosť zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci bola narušená. Spravodlivosť na Slovensku neplatí pre každého rovnako. V týchto súvislostiach sa Vagovič dostáva až k najaktuálnejšej kauze – ku kauze Bašternák.

    Táto nešťastná tradícia pretrvá dlho, lebo dnešní porazení čakajú na chvíľu, kedy budú môcť rozbehnúť vlastné obchody. A program očisty sa znovu odloží...

    Politická garnitúra, ktorá uniesla štát, si uvedomuje, že zašla priďaleko. Aj preto sa množia pokusy o diskreditáciu politických súperov a novinárov. „Studená vojna sa zmenila na otvorený spôsob boja. Bez zábran a pravidiel.“

    Tento druh novinárskej práce je užitočný, lebo postihovaniu neprávostí bráni najviac všeobecne rozšírená zábudlivosť a neschopnosť vracať sa k starším súvislostiam.

    Ľubomír Jaško