Rekreatívne čítanie

  • Recenzované dielo

    Stromy rastú do neba
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/07-08
  • Autor recenzie

    Tamara Janecová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    V súčasnej fáze vývoja slovenskej literatúry môžeme pozorovať tendenciu preferovania spoločensky závažných tém najmä autormi tzv. žánrovej literatúry. Mnohí spisovatelia sa bránia rozdeľovaniu kníh do kategórií umeleckej a populárnej literatúry, keďže táto opozícia koreluje s opozíciou vysoká – nízka, a teda v dôsledku, kvalitná – menej kvalitná. Jozef Karika v nedávnom rozhovore s Róbertom Kotianom (Kaviareň na Patrónke) uviedol, že v zahraničí sa pri rozdeľovaní literatúry uplatňuje najmä kľúč vážnosti a dôležitosti tém, ktorými sa diela zaoberajú. Ak tematizujú spoločensky závažné témy, sú považované za umelecké a ak sa zaoberajú osobnými dojmami, neurózami autora a podobne, patria k populárnym žánrom. Z tohto hľadiska by sa kniha Ivony Gallovej Stromy rastú do neba mala radiť medzi umelecké prózy, pretože na 191 stranách sa autorka dotýka obdobia Česko-Slovenska, Slovenského štátu, 2. svetovej vojny, socializmu, spomína sa emigrácia – všetko teda spoločensky významné momenty slovenskej histórie 20. storočia. Do týchto kulís sú zasadené životné osudy protagonistu Milana Kasanického a jeho rodiny.

    Téma teda má potenciál, aká je však jej realizácia? Z hľadiska štýlu sú pre prozaičku typické košaté, nákladné vety plné prívlastkov. Azda sa za tým skrýva autorkino prihlásenie sa k Margite Figuli prostredníctvom úvodného citátu a Figuli sa volá aj matka protagonistu. Gallová možno chcela evokovať biblickú štylizáciu Troch gaštanových koní, lyrický pátos a metaforizáciu výrazu. Tá nadmernosť vo výraze by sama osebe nemusela byť nedostatkom, keby také vety neboli u Gallovej takmer všetky. Text sa preto nijakým spôsobom nedynamizuje, nerytmizuje, štýl prózy je nesmierne jednotvárny a ťažkopádny.

    Postavy románu sú kontrastne odlíšené, čitateľ ľahko identifikuje dobrých a zlých. Zápornosť postáv sa prejavuje pri vnútorných i vonkajších charakteristikách, ak sa v románe vyskytne gardista, musí to byť „chudý dlháň s vyrážkami, čo mu špatili tvár“ (s. 145) alebo iný muž, ktorý „pod čiapkou skrýval plešinu, leskla sa mu tvár, pri chôdzi sa mu triaslo brucho aj dvojitá brada. V malej okrúhlej tvári mal zasadené dve prasacie oči“ (s. 126). Spisovateľka sa takýmto spôsobom poisťuje, aby si čitateľ dokázal postavy hodnotovo zaradiť, ak by tak nezvládol podľa ich konania.

    Protagonista románu Milan stelesňuje všetky klady rozprávkového princa. Gallová dáva nazrieť do psychiky dospievajúceho mladého muža, v ktorom sa prebudil erotický cit: „Stále bol zaľúbený do Paulínky. Túžil po nej oveľa viac ako kedysi po torte. Vlastne sa ta nedalo porovnať, boli to dva úplne odlišné pocity. Paulínka mu v živote chýbala tak bytostne, až mu zvieralo srdce. Tak rád by ju vystískal, vybozkával, hľadel jej úprimne do očí... S ňou by aj tancoval alebo len tak bežal ruka v ruke po medziach, lúkach a horských stráňach“ (s. 81). Ako vidno aj z citovaného úryvku, výraznou vlastnosťou románu Stromy rastú do neba je sentimentálnosť. Autorka sa jej nevyhýba pri charakterizácii vnútorných pochodov postáv prostredníctvom fyzického detailu, ktorý je podávaný erárnymi spôsobmi červenej knižnice: „keď v kuchyni osamela, pokropila horkými slzami vankúš“ (s. 16), „tvár jej zalial rumenec“ (s. 17), ani pri citovo exponovaných pasážach, napríklad pri opise línie lásky medzi hlavnými hrdinami, Milanom a Paulou. Tieto časti by pre svoju významovú zaťaženosť mohli byť vyvážené striedmejším jazykom, metaforou či skratkou – ale nie sú; prozaička sa cieľavedome vrhá do vĺn gýču: „S nedostatkom telesnej lásky silnelo ich duchovné puto a spojenectvo sŕdc posúvalo hranice lásky. Švitorili si ako dve hrdličky, v snahe dozvedieť sa o sebe všetko a spojiť dve mysle do jednej sa vydržali rozprávať celé hodiny a dni. Vytvorilo sa medzi nimi pevné, neviditeľné puto dvoch bytostí, dvoch vtáčat, ktorým životný víchor lámal krídla a ony sa stále pokúšajú vzlietnuť“ (s. 90).

    Zadná strana knihy hovorí, že tento román je kniha „plná ľudských drám, nešťastia, zúfalstva, nenávisti, lásky aj radosti“. Ak sa čitateľ sústredí len na tieto prvky a iné si nevšíma, próza ho môže uspokojiť – máme však dočinenia s literatúrou špeciálnych funkcií, žánrovou literatúrou. V tomto prípade ide o literatúru pre ženy, ktorá má rekreatívnu funkciu – čitateľka si môže pri čítaní oddýchnuť a zároveň sa dojať. Gallovej jednoducho chýba umelecký fortieľ písať problémovo a nepovrchne, a to je azda rozhodujúcim kľúčom, podľa ktorého sa rozlišuje literatúra žánrová a umelecká. Téma nestačí.
     
    Tamara Janecová