Renesanční milenci umenia

  • Recenzované dielo

    Olej a mramor
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/07-08
  • Autor recenzie

    Alena Štrompová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Tesne pred odchodom na vojnu dal Leonardo notárovi hádanku: existujú obri, čo vyzerajú ako ľudia. Ale čím bližšie k nim prídete, tým menší sa zdajú. Odpoveď sa starý notár nikdy nedozvedel. Piati synovia ho odniesli na márach pri svetle fakieľ. Šiesty postával v tieni budovy s fialovými dverami a trpko hľadel na renesančné divadlo svetla a tieňov. Florencia, 16. storočie.

    Na vzájomnú nevraživosť majstrov Leonarda da Vinci a Michelangela Buonarrotiho odkazuje niekoľko historických próz. Niet sa čomu čudovať, veď špekulácií, odborných aj laických téz a diskusií týkajúcich sa vzniku umeleckých diel, počnúc fázou inšpirácie, je požehnane. Čitateľsky atraktívny podtitul rozsiahleho románu Príbeh o zabudnutom súperení Leonarda a Michelangela je opätovným prísľubom nového rozprávania vo víre prachu mramoru a s vôňou oleja na maliarskom plátne. Čo zvíťazí u renesančných mecenášov? A ako môže socha či obraz prispieť k ochrane Florencie pred vpádom nepriateľských vojsk?

    Hlavným zámerom Storeyovej debutu, ako sa vyjadruje v záverečnom slove autorky, bolo vykresliť velikánov umenia, Leonarda a Michelangela, ako ľudí svojej doby, mužov naplnených silnými vášňami, atypickými pohnútkami a túžbou po uznaní: „...predstavila som si, ako Leonardo sedí pred sochou a mladý Michelangelo sa prizerá. Z tej jedinej kresby sa zrodila táto kniha.“ Dvadsaťročný výskum autorky uzatvára precízne skonštruovaný príbeh umelcov, ktorí sa stretli vo Florencii nielen v súperení o mramorový blok kameňa. Erudovanosť autorky a veľmi precízna, štruktúrovaná kompozícia sú benefitmi historického románu, ktorý nevstúpil na trh s ambíciou zožať ocenenia, ale s úprimným zámerom odhaliť (odhadnúť) skryté, zabudnuté emócie velikánov umenia, „ukázať, koľko námahy stojí umelca vznik majstrovského diela“. Vďaka prekladu Milana Kopeckého sa už aj slovenský čitateľ môže začítať do Storeyovej debutu, v tomto čase už knižného bestselleru.

    Kompozícia štylisticky nenáročného románu zodpovedá historickým reáliám a orientuje čitateľa v časopriestore. Kniha je rozdelená do udalostí rokov 1499 – 1504, v ktorých sa pravidelne striedajú kapitoly označené menami umelcov – Michelangelo a Leonardo. O štyri desaťročia starší egocentrický Leonardo s postavením výsostného umelca prichádza do Florencie, aby sa mohol venovať predovšetkým vede a dosiahnutiu sna o lietaní. Je ochotný intrigovať s miestnymi politikmi, aby získal čo najviac prostriedkov na vylepšenie lietajúceho stroja a ďalších vynálezov. Najtragickejším (historicky podloženým) sa stane jeho zámer – odklon toku rieky Arna. V tom istom čase vstupuje do kolísky umenia aj mladý Michelangelo, ktorého Pieta ohúrila pápeža. Do Florencie prichádza síce nadšený zo svojho diela, ale okradnutý a vo väznici ponížený. Jeho utrpenie sa každým dňom zvyšuje. Vlastná rodina ho neprijme, dokonca sa ho zriekne, trpí ponižovanie Leonarda, nedôveru obyvateľstva, pracuje v neľudských podmienkach až do úplného fyzického vyčerpania – len aby dosiahol uznanie rodiny a mesta, čo sa mu nakoniec, vo všetkej pokore, pri odhalení sochy Dávida, podarí.

    Hodnotné z hľadiska obsahu i spracovania sú aj leitmotívy prózy. Majstrovi Leonardovi do života vstúpi Madonna Lisa del Giocondo, v ktorej nachádza spriaznenú dušu na poli umenia a vedy, ale aj manželku a matku, podriadenú spoločenským konvenciám. „Pri dverách zastala. S rukou na kľučke sa posledný raz obrátila. Smútok vyprchal a na perách jej ihral náznak úsmevu. Videl v jej tvári spomienku na ich krátke citové vzplanutie. Zostane ich tajomstvom.“ Pomerne široký priestor autorka venovala rodine Buonarrotiovcov, ktorá je prototypom súdobého myslenia nižšej sociálnej vrstvy obyvateľstva, v opozícii s myslením renesančného umelca – ich syna, Michelangela.

    Historický román Olej a mramor je v istom zmysle rozprávaním o vášni. Bez nej by nevznikla ani Pieta, ani Mona Lisa či socha Dávida, pretože ako povedal Michelangelo: „Sme ako milenci, my umelecké duše... Spočiatku plachí, neistí z toho, čo objavíme pod povrchom, no čím viac času strávime s predmetmi svojej túžby, tým hlbšie ich začíname chápať.“ Verím, že debut Stephanie Storeyovej nezapadne tak rýchlo prachom, ani sa nedostane do tieňa iných diel o spomínaných umelcoch. Mimochodom, tieň, ktorý vrhá človek s lampášom, to je odpoveď na Leonardovu otázku položenú otcovi.
     
    Alena Štrompová