Sám proti moci

  • Recenzované dielo

    Sám proti noci
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/01
  • Autor recenzie

    Ľuboš Svetoň
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Vyjadrovať sa ku knihe niekoho, koho tvorba je okrem umeleckej hodnoty vyzdvihovaná či zatracovaná aj pre politické dôvody, býva vecou ošemetnou. Každé, hoci dobre myslené slovo, môže byť kvapkou oleja do ohňa. Najmä keď autor sám už nemá možnosť odpovedať. Ako Dominik Tatarka.
     
    Peripetie najmä okolo posledných textov Dominika Tatarku fundovane a diplomaticky vysvetľuje v edičnej správe na záver Tatarkovej knihy Sám proti noci literárny vedec Peter Zajac. K jeho objasňovaniu, rozmotávaniu klbka osudov konvolútu „písačiek“, písaných „disidentsky“ strojopisne a niekedy ťažko čitateľne, niet čo dodať. Podstatné je, že text Sám proti noci vo vydavateľstve Artforum je prvým samostatným vydaním pôvodnej slovenskej verzie – a žiada sa dodať – na Slovensku. Zámerom editorov bolo pri čo najpresnejšom zachovaní autorovho zámeru či autorskej postupnosti sprístupniť uvedené Tatarkovo dielo širšej čitateľskej verejnosti.

    Pravda, pri zložitostiach jeho morfológie i syntaxe sa neraz možno pozastaviť pri nedokončených vetách, bohatej redundancii, novotvaroch i rôznych od ostatného textu neodlíšených výpožičiek z iných jazykov a slovných kalkoch. Dokonca aj v datíve a inštrumentáli použitá rovnaká predložka „so“ pri opakovaní za sebou má svoje čaro. Akurát určenie väčšieho množstva ľudí s mäkkým i – mi – akosi šudí. Navyše bolo potrebné texty niekedy nanovo podľa zámyslu autora zoradiť, upraviť do časových sledov. Toho sa zhostila Zuzana Mojžišová, takže azda už máme k dispozícii definitívne zoradenú knihu.
     
    Vykročiť proti tme
    Niektorí literárni kritici vyzdvihujú skôr rannejšiu Tatarkovu tvorbu – povedzme Radostník –, iní sa do krvi bijú za autobiografickú autentickosť neskorších, disidentských textov. Jedni pri hodnotení posledných kníh hovoria až o pornografii, druhí vyzdvihujú spojenie telesnej i duševnej lásky do jednoty. Je pravdou, že viacerí postarší autori v záverečných tvorivých rozmachoch koketujú s telesnosťou a pohlavnosťou, Tatarka však bol istým spôsobom bohém – aspoň čo sa týka vzťahov so ženami – a ak mal ostať pravdivý a priamy, nemohol sa vyhnúť ani intimite.

    Po invázii sovietskych vojsk v roku 1968 Tatarka tiež zaujal rázny a nekompromisný postoj, kým mohol, dával mocným štátu nepríjemné otázky. Tí ho na oplátku denunciovali, ponižovali, vydeľovali. Mnohí bývalí kamaráti sa k nemu nepriznávali. Tatarka, už dávnejšie žijúci s pocitmi úzkosti, preto vo svojom osamotení proti moci trpel depresiami a pocitmi márnosti.

    Názov knižky Sám proti noci potom nepomenováva len vykročenie proti noci, tme, ale symbolizuje, ako uvádza tiež Peter Zajac, vykročenie proti tme, za svetlom. V prenesenom význame slova vyjadruje však aj jeho vlastný, hrdý postoj, postoj proti moci, ktorá je tmavá, čierna, negatívna.

    Najviac sa pocitmi opustenosti, osamelosti Tatarka zaoberá v prvej časti knihy, ktorá je nazvaná Sen o troch klobúkoch. Z tejto časti akosi nepriamo vyznieva aj ďalší výklad názvu celého diela. Proti noci možno ísť aj sám – proti či v ústrety smrti. Lebo samota ubíja až zabíja. V tomto prípade však koliduje autorov príklon ku kresťanským koreňom (viď napríklad jeho Obec božia – hoci z cirkvi vystúpil, nikdy tento rozchod vnútorne nespracoval) so záujmom o existencializmus. Tatarka sám priznal, že mu je blízky Albert Camus, ale pri bližšom skúmaní možno nájsť aj nitky, ktoré ho spájali s Jeanom-Paulom Sartrom. Hoci odborníci tvrdia, že Tatarku nemožno považovať za existencionalistu, práve „trojklobúkové“ texty majú k existencializmu aj pod vplyvom existenčných problémov blízko.
     
    Krehké duše
    Autorovou túžbou bolo, až príde čas, byť pochovaný vedľa matky. Práve cez ňu nasal mocnú lásku, ktorú sa potom snažil rozdávať. A práve o láske k matke a ženám hovorí tretia časť knihy Zbojnícka pieseň na steble trávy. Tragické pritom je, že mnohé z jeho nežných vzťahov poznamenali podozrenia, že práve cez ženy sa ho snaží „nachytať na hruškách“ bezpečnostný aparát. (Na jeden z bratislavských múrov ktosi už dávno načmáral nápis: Som paranoidný, to však neznamená, že po mne nejdú.) Lenže vo svete lží, podvodov, špicľovania a klebiet sa dá bez ujmy na vlastnom pohľade na svet žiť len ťažko. Na druhú stranu Tatarkove vzťahy často rýchlo končievali aj preto, lebo nechcel do vlastnej bariny potápať druhých.

    Akýmsi intermezzom medzi obomi dlhšími súbormi textov sú Listy Dominike, ktoré možno označiť tiež ako vďačný vzlyk i prianie – veštba od „sudbu“ dievčaťu, ktoré jeho rodičia pomenovali na počesť Dominika Tatarku, umlčiavaného spisovateľa, Dominikou. Zároveň tie riadky priazne a poďakovania umožnili autorovi zamyslieť sa nad hodnotami, ktoré si súdobí víťazi nevážia. Či je to včera a či dnes, víťazi v zablatených okovaných bagandžiach radi pochodujú po bielych plachietkach duší, akú mal i Tatarka píšuci smutné texty sám proti noci.
     
    Ľuboš Svetoň