Šansóny pre amplióny

  • Recenzované dielo

    Uprostred noci sa chcem ísť prejsť
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/09
  • Autor recenzie

    Derek Rebro
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Predošlá poetická kniha Jany Bodnárovej v záhradách / pod dronmi (2016) vyšla rok pred recenzovanou zbierkou. Táto priam haugovská rýchlosť ma u nej prekvapila. Hoci totiž ide o plodnú autorku, ktorá vydáva rôznorodé knihy často, čo sa u nej snúbi s kvalitou, pri zbierkach poézie sa neponáhľa.

    Zatiaľ čo v prípade Haugovej, s ktorou Bodnárovú spája napr. dôraz na matko-dcérsky vzťah v rôznych podobách, ide najmä v ostatných rokoch o ustálené a špirálovité cizelovanie rukopisu a prehlbovanie kľúčových motívov, Bodnárová je síce poetologicky a tematicky tiež rozpoznateľná, predsa len výraznejšie (nie na rozdiel, pretože ani Haugová nie je voči okolitej realite imúnna) vstrebáva osobné aj spoločensko-politické podnety, pretavujúce sa aj do priamejšie angažovaných veršov.

    Analyzovaná zbierka je napriek styčným bodom s predošlou tvorbou nielen časovo, ale aj tvarovo nečakaným artefaktom. Menej už obsahovo. Jedným z najvýraznejších tematických okruhov sa totiž v minulej zbierke stala smrť syna lyrickej hrdinky, a keďže aktuálne verše vznikali počas následného štipendijného pobytu autorky v Prahe, neprekvapí, že sa tejto téme znovu nielen nevyhla, ale sa z nej aj vypisovala.

    Podobne ako v predošlej knihe, aj tentoraz je subjektka odhodlaná porážať a ozmyselňovať žiaľ a smútok, ktoré na ňu permanentne doliehajú („ľudia v bábkovej ničote, / čo teší oči, srdce nie – pre prázdno / tuho zavreté“, s. 24), s čím korešponduje aj čierne prevedenie obálky a jednotlivých strán. Čierna – samozrejme, nielen priamo, ale aj sprostredkovane, cez asociačné väzby, napr. motívy betónu či sivej – sa vyskytuje aj v podobe vnucujúcich sa motívov: „v čiernom lese sneží. // čierni plukovníci spití [...] čiernymi plukovníkmi ovládaný“ (s. 29). Rovnako pôsobia ilustrácie (Bodnárovej manžela, čím sa osobný ráz knihy ešte prehlbuje) Juraja Bartusza, ktoré zintenzívňujú – v konečnom dôsledku pocitovo aj obsahovo temný – textový obsah. Novú realitu a jej vážnosť si teda subjektka uvedomuje, no odmieta sa jej podvoliť ako trvalému faktu: „Zatancujem si zas v máji. / zakvitnú divé stromy v háji. / nadvihnem staré kosti / bez milosti. / zdvihnem sa vyššie [...] preč od ľudí v melanchóliách“ (s. 13).

    Autorka prináša ďalšie nielen psychohygienické a individuálne prospešné, ale aj umelecky hodnotné verše, v ktorých znova prepája pozorovanie okolia (konkrétna, prevažne pražská realita knihu vkliesňuje do aktuálneho časopriestoru, čím sa prehlbuje jej dokumentárny ráz) s archetypálnymi, náboženskými, individuálne aj kolektívne podvedomými a viacerými umeleckými druhmi inšpirovanými sémantickými okruhmi. To všetko vytvára – keďže ide o konštantné kvality jej písania, tak tentoraz skôr v zmysle vedľajšieho efektu – sebazáchovný efekt, keď zapája súkromnú drámu do nadindividuálnej siete, čím sa jej dopad čiastočne zjemňuje. Podobne situáciu harmonizuje baladickosť úvodnej básne, umocnená pasážou „smutný Janko, / z krajiny nezabudnutia“ (s. 5). Opakovanie ako princíp v zbierke funguje tiež upokojujúco. Hoci sa totiž vyskytuje v podobe obsedantne sa vracajúcich ťaživých motívov a spolupodieľa sa na melodickosti zbierky, pričom totožné opakovanie pôsobí aj zaklínajúco, zároveň hrdinke dodáva pocit disciplíny, nutnosti pokračovať: „bomba smútku tiká [...] nastriekam na seba parfumy. / jeden po druhom, / jeden po druhom“ (s. 17).

    Aj niektoré práve menované kvality texty zbližujú s tvorbou Haugovej; a hoci by sa zdalo, že spoločná je im aj reakcia na smrť člena rodiny, v prípade Haugovej išlo o smrť matky, predsa len je tu rozdiel: jednak je smrť dieťaťa tragickejšou a proti kolobehu času neprirodzenejšie vyvstávajúcou okolnosťou, jednak sa Haugovej lyrická hrdinka s odchádzaním matky, ktoré vyvrcholilo v zbierke Miznutie anjelov (2008), vyrovnávala postupne, mala na to, takpovediac, čas. Naopak, Bodnárovej (kiežby iba) hrdinku táto okolnosť zasiahla nečakane. A zatiaľ čo v predošlej knihe jej spracovanie včlenila do pravdepodobne už rozpracovaného rukopisu, a teda si téma nepodrobila knihu vo svojom celku, aktuálna zbierka sa napriek uvedeným presahom a pokusom o r(ozr)ušenie temna sústavne nesie na tragickom podloží, ktoré sa priebežne manifestuje na povrchu: „idú dni za nocou [...] nocou polárnou. / v nej je len popol, ruiny / a prázdno, // dno“ (s. 33).

    Keď som v úvode spomínal prekvapivú tvarovú rovinu, mal som na mysli aj väčšiu mieru (nielen vedome korigovanej) spontánnosti. Akoby sa autorka tentoraz nechala témou nielen intuitívne unášať, ale ju aj v následnej redakčnej fáze ponechala v surovejšom stave než zvyčajne – čo v prípade poučenej autorky, pochopiteľne, neústi do polotovaru vyznačujúceho sa literárnym amaterizmom. Funkčná zmes jazykových štýlov (od básnického cez vecný po expresívny), korešpondujúca so stieraním hraníc medzi snom a realitou, atď., na to sme u nej zvyknutí. Predsa len sme však tentoraz svedkami zriedkavých klišé či nie vždy invenčných rýmov. Platí však aj to, že viaceré prvky, ktoré by inak neobstáli (chvíľami anachronický slovosled, nešikovná štylistika či rušivá hovorovosť – s. 21), v kontexte knihy, aj z vyššie rozoberaných dôvodov, natoľko neprekážajú. Navyše, mnohé texty pôsobia ako piesne (ich eufonickosť a rytmickosť, podporovaná rýmami či aliteráciami, je zjavná), ktoré znesú menšiu mieru poetickej náročnosti. Sem-tam som mal dojem šansónu, ktorý by vynikol hlavne v živej podobe.

    Zhrňujúc naznačené, tentoraz bola pre autorku dôležitejšia téma a jej čo najautentickejšie zachytenie bez poetologickej špekulatívnosti, pričom aj táto kniha vo svojom celku predstavuje kvalitný príspevok do súčasnej poézie.
     
    Derek Rebro