Šicko od Pankovčina I (Návrat zabudnutého autora)

  • Recenzované dielo

    Marakéš. Šicke me naše!
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/06
  • Autor recenzie

    Viktor Suchý
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Vo vydavateľstve KK Bagala vyšiel pri príležitosti nedožitých päťdesiatych narodenín autora prvý z plánovaných troch zväzkov súborného diela Václava Pankovčína. Obsahuje zbierky poviedok Asi som neprišiel len tak (Smena 1992) a Marakéš (Sumus 1994) v prepracovanej podobe, v akej ich plánoval vydať v knihe Šicke me naše!

    Václav Pankovčín (1968 – 1999) pochádzal z obce Papín v okrese Humenné, rovnako ako prozaik a dramatik Ján Patarák (1936) a básnik Michal Chuda (1947). Pôsobil tu aj prozaik Milan Zelinka (1942).

    Pankovčín absolvoval chemické učilište a dva roky pracoval ako robotník v Chemlone Humenné. Vyštudoval žurnalistiku na FF UK v Bratislave, aktívne sa zúčastnil Nežnej revolúcie, písal o živote Rómov na Slovensku. Celé 90. roky pôsobil ako reportér denníkov Telegraf, Smena, SME a Pravda až do náhleho skonu 18. januára 1999.

    Jeho spisovateľská i publicistická práca priniesla inšpiratívne výsledky, hoci trvala len jednu dekádu. Prvá poviedka – Prípoviedka o fazuľovej polievke – mu vyšla v Dotykoch v januári 1989, román Lináres dokončil len pár dní pred smrťou. Debutoval v roku 1992 knižkou pre deti Mamut v chladničke (Mladé letá) a ten istý rok aj súborom próz pre dospelých Asi som neprišiel len tak (Smena). Už tu si vyskúšal model zbierky krátkych próz, ktoré spájajú svojrázne postavy a exotické miesto (Rantaprapán). Vybrúsil a zdokonalil ho v knihe Marakéš, nasledovali Tri ženy pod orechom, ktoré stáli v roku 1996 spolu s Rankovovou zbierkou S odstupom času na začiatku úspešnej edície vydavateľstva L.C.A. Kolomana Kertésza Bagalu Príbehy.

    Po zbierke Bude to pekný pohreb (L.C.A. 1997) vydal v Slovenskom spisovateľovi dve novely – Polárny motýľ a K-85. Román Lináres vychádzal na pokračovanie v denníku Pravda až v lete 2010.

    Po štvrťstoročí vychádzajú Pankovčínove poviedky v druhom vydaní v tvrdej väzbe s novými ilustráciami Fera Guldana na obálke i predsádkach. Autor v nich urobil viacero zmien (popresúval ich, spojil, čiastočne prepísal), ako nás podrobne informuje edičná poznámka (ale chybne uvádza názov pridaného fiktívneho listu). Texty prvej časti (zbierky) sú stručnejšie, kompozične založené na opakovaní slov, viet, situácií i postáv: „a znovu a znovu, a tak stále dookola,“ v rýchlom rytme cirkusu a kolotočov.

    Žánrovo čerpajú z rodičovských výchovných hyperbol (napr. aby deti nejedli kôstky čerešní, lebo im z ritky vyrastie strom), príhod odpočutých na ulici i z našich naivných romantických predstáv o živote prírodných národov. (V duchu rečňovanky: Indiáni, tí sa majú, celý deň sa iba hrajú. Skáču hejsa hopsasa, chytajú sa do lasa.) Dominujú tu motívy jedla, pitia (najmä pálenky a piva), hlivenia a klebetenia: „ktorá sa prespala, ktorý chlap robil včera balamutu, čo povedal farár a čo na to kostolník, kto má dovolenku, kto maróduje a na čo, ktorá čaká malé, ktorá už porodila, kto sa bude ženiť a ktorú si bude brať, kto zomrel, kto kradol v obchode, kto čo povedal... a ešte veľa vecí.“

    Zoznámime sa s mnohými postavami, ktoré dostanú väčší priestor v druhej časti (zbierke), v Marakéši. Napríklad poviedka Cesta do Islamabadu je úvodom k dobrodružstvám Laca Kuľbagu, ktorého prenášalo z miesta na miesto – akéhosi nášho Večného Žida, ktorý sa s láskou stará o sliepky, lebo dúfa, že sa mu z vajca vyliahne slon a na jeho chrbte precestuje svet.

    Marakéš vyšiel prvýkrát v roku 1994 ako čiernobiely paperback s ilustráciami Fera Guldana. Pankovčín pôvodne knihu rozdelil do troch častí. Prvá obsahovala anekdotické poviedky, ktoré nás zoznamujú s dedinou a okruhom hlavných postáv. Okolo nich sa odvíjajú nite spontánneho, rozbiehavého rozprávania. Do druhej časti zaradil krátke prípoviedky, v ktorých so samozrejmosťou – ako tú najprirodzenejšiu vec v duchu a štýle Ovídiových Metamorfóz – mieša obyčajné s magicko-poetickým, ako je to aj vo štvrtej verzii autorovej slávnej Prípoviedky o fazuľovej polievke: „Pán Šalamaha obišiel okolo stola, ponalieval a predniesol prípitok: ‘Na zdravie nášho osobného holiča pána Peťa!’ Potom podišiel ku kvitnúcim jabloniam, rukou pohladkal ružový kvet a zostalo mu v nej jablko. Pán Šalamaha ho s chuťou zjedol. Narástli mu polmetrové vlasy. Potom padal kvet z jabloní na pánov, sediacich za stolom a celkom ich prisypal a páni, sediaci za stolom, boli zrazu celí oblepení voňajúcim jabloňovým kvetom, ale hrali karty ďalej. Potom pristál v záhrade modrý balón. Vystúpil z neho pán Peťo v bielom plášti, zacvakal nožnicami a začal strihať pána Šalamahu. Keď Peťo strihal pána Šalamahu, zo zeme začala rásť fazuľa. Veľas tú fazuľu oberal a hádzal do vriacej vody.“

    Rozprávačom je desaťročný chlapec, náš sprievodca po „šaľenom vychodze“, blízkej, domáckej verzii exotiky, v ktorej sa prelínajú príhody, klebety, sny, legendy a mýty. Východoslovenský folklór s juhoamerickým magickým realizmom; slovenský kritický realizmus s orientálnymi rozprávkami z bazárov a tržníc. Témy a motívy archaické i postmoderné, zamiešané do kokteilu, ktorého hlavné ingrediencie sú poetické, bizarné, infantilné. Svet detí s návštevou u holiča, chytaním chrústov a prvými bozkami voľne prechádza do sveta dospelých so zlodejskými, alkoholickými, erotickými či politickými eskapádami. Zoznámime sa s Fiťom – človekom, ktorý rýchlo chodil; s Jankom Hujom, ktorý zvestoval Apokalypsu a prinášal smolu. Zmena oproti prvému vydaniu spočíva aj v tom, že pôvod väčšiny príbehov je v rozprávaní jednej z postáv – baby Peťovej. Originálne vypointované príbehy sa striedajú s príbehmi s nulovou pointou: „Vedel však, že na konci tej krajiny je vysokánsky múr: strýko naň vyliezol, lebo chcel vedieť, čo je za tým múrom. Za múrom bola voda. Potom ten strýko skočil do vody, lebo chcel vedieť, aká je hlboká, ale voda bola taká hlboká a taká studená, že na dno nedoplával a vrátil sa naspäť. Chcel pozháňať expedíciu, ktorá by preskúmala, čo za tou vodou je, ale nenašiel sa žiadny odvážlivec, a tak sa strýko vrátil domov.“

    Napriek viacerým africkým motívom Marakéš nie je v Maroku, je na východnom Slovensku neďaleko Humenného. Potvrdzuje to aj stále častejšie užívanie nárečia, v aktuálnom vydaní zvýraznené aj dôslednejším fonetickým zápisom: „Ženo moja, ta dze bi som bol? U Papiňe som bol. S tim Pankovčinom, co je novinar či spisovateľ či co, u karčme. Ňe, ňe, ľen po jednim pive, a veckaľ hajde na autobus, ktori ňešol, ta som išol pešo.“

    V novom vydaní Pankovčín zrušil členenie zbierky a úplne vypustil tretiu časť (Sandokan, lev z Marakéša), kde magické ustupuje komediálnemu, útržkovitosť širšiemu a súvislejšiemu prúdu rozprávania. Prírodné, iracionálne vnímanie sveta naráža na spoločenské a politické zákonitosti. Prináša pohľad z inej perspektívy na divoké Slovensko 90. rokov, no zároveň je univerzálnou správou o vzťahu malých ľudkov k Vodcovi a Vlasti. Dvojnovela o Sandokanovi by mala byť súčasťou druhého zväzku súborného diela, spolu s ňou aj dosiaľ nepublikované poviedky z pozostalosti. V treťom zväzku (oba majú vyjsť do konca tohto roka) nás čaká prvé knižné vydanie románu Lináres.
     
    Viktor Suchý