Škoda knižke nerozpredanej ležať - Ivan Kadlečík

  • Recenzované dielo

    Škoda knižke nerozpredanej ležať
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2010/3
  • Autor recenzie

    Dana Podracká
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Ivan Kadlečík: Škoda knižke nerozpredanej ležať, Levice, KK Bagala 2009

      Keď sa obzeráme späť, akoby to boli iné životy, ktoré sme žili; životy týkajúce sa niekoho iného. Kadlečíkov život je stále tým istým, Kadlečíkovým životom. Upísal sa mu v 66-om a zostal verný dodnes. Názov knihy si zapožičal z listu Pavla Beblavého, adresovaného starému otcovi Jánovi. Píše sa v ňom, ako sa snažil v Sobotišti roku 1900 nájsť niekoho, kto by si kúpil za 30 krajciarov Život P. J. Krista. Oslovil asi dvadsať Kadlečíkov, ale nezískal ani jedného. Pripísal to veľkej chudobe vtedajších evanjelikov. Priznáva, že by bola škola platiť preto, lebo „škoda knižke nerozpredanej ležať“. Tak sa citát z listu stal názvom pre knihu, pre pohyblivý záznam pamäti zo života P. I. Kadlečíka. Fragmenty z neho autor nazval besednice. Väčšina tohto života sa odohráva v psycho-duchovnom priestore, zaplnenom priateľmi ako Filip, Hrúz, Vaculík, Johanides, Tatarka, Rúfus, Ponická, Lichnerová, Chudoba, Mináč či Zeljenka, reflexívnou komunikáciou s obsahmi ich diel, rozhovorov a listov. Nechýba ani obdiv ku Kraskovi, Štefánikovi, Štúrovi či Kalinčiakovi.

      Spoločným menovateľom Kadlečíkových textov (59 krátkych esejí v troch oddieloch s portrétmi autora) je vzdor a vzdorovanie voči manipulácii života a myslenia. Zmyslom vzdorovania je vytvárať obranný val zo všetkých druhov múz (autor miluje  Bacha) a budovať tak vieru v nezničiteľnosť umenia. Dokladá to opakovaným návratom k svetoznámej Herbertovej básni Poslanie pána Cogito, ktorú nazval Odkazom. V úryvku z tejto básne sa píše: „...opakuj veľké slová, opakuj ich zaťato ako tí, ktorí prešli cez púšť a hynuli v piesku, a odmenia ťa za to tým, čo majú poruke: bičom smiechu, vraždou na smetisku“. Pravdivosť tejto výpovede napĺňa človeka zadosťučinením za všetky príkoria, ktorými ako jednotlivec aj ako generácia prešli.

      Kadlečík sa považuje za „ohnivko v reťazi generácií pocestných“. V Košiciach založil spolu s priateľmi literárny časopis Krok 66,67 a potom v Martine pracoval v časopise Matičné čítanie. V čase normalizácie nemohol publikovať a živoril, ale nie v duchu. Publikoval v samizdatoch, korešpondoval, zaujímal postoje. V kontexte knihy pulzuje myšlienka, že napriek Charte 77, revolúcii 89, napriek fungujúcemu disentu a odvahe vzdorovať a vyvzdorovať si slobodu, vzniká nový, duchovný nekonzumný disent, zatiaľ čo „normalizácia“ existuje v trhovej podobe. 

      Na zosmutnievaní tých, pre ktorých duchovný svet znamená tú najvyššiu ľudskú a etickú hodnotu, sa po stáročia veľa nemení. Zosmutnievame tu viacerí a nie bez bolesti. Tak ako to povedal Mináč Kadlečíkovi, keď mal byť pohostený pukanským vínom od autora na prezentácii jeho knižky: „Musím odísť, lebo mi je veľmi smutno a chcem byť sám.“ Podobne to povedal Štúr Kalinčiakovi: „Janko môj, duša moja je smutná až k smrti.“

      Keď sme na pozvanie Milana Richtera boli s Paľom Hrúzom v Nórsku na čítačke, Hrúz bol fascinovaný Paracelsom. Rozprával hodiny o koncepcii liečby ľudí i spoločenstiev prahmotou ancheus, stvorenou Bohom, nadchýnal sa metafyzickým Paracelsovým bláznovstvom, vyjadrujúcim Čosi, čo potrebuje každá doba, či už pred rokom 89 alebo po ňom. Preto ma povzbudilo, keď ten istý Hrúz napísal Kadlečíkovi 4. apríla 2008, štyri mesiace pred smrťou, Odkaz: „...Teba, velebný kmete, chcem povzbudiť do ďalších bláznovstiev, o ktoré už síce nikto nestojí, ale asi by sa mali robiť“. Veru, veru. Veď tým najväčším bláznovstvom je dobrá literatúra.

    Dana Podracká